Chceli sme byť súčasťou globálneho Západu a ťažiť z jeho prosperity. A to sa aj stalo. Sme Západ, ostrov prosperity v obrovskom oceáne globálnej chudoby. Má to však svoju cenu.
This text has been auto-translated from Polish.
Kedy sa migrant stáva "migrantom"? Keď je nežiaduci. Charakteristickým znakom migranta je, že je chudobný, hladný a migruje, aby jedol náš chlieb.
Migrantom sa vyčíta, že nie sú dostatočne chudobní alebo dokonca príliš bohatí na to, aby si zaslúžili miesto v našej spoločnosti. Veď mali dosť peňazí na to, aby si zaplatili lietadlo do Minska alebo loď na Lampedusu. Ale keď niekto predá svoj rodinný dom a všetok majetok, aby zaplatil za cestu, ktorú možno neprežijú, je bohatý? Často si za túto cenu kupujú možnosť vyhnúť sa väzeniu, mučeniu alebo smrti. Niekto, kto si môže dovoliť kúpiť si cestu pred smrťou, je skutočne relatívne bohatý - pretože nie je nič cennejšie ako život. Lístok do sveta, kde nikto neumiera od hladu, kde človek nemusí každý deň prechádzať kilometre so džbánom po vodu, musí byť drahý.
Ľudia sa odjakživa sťahovali na miesta, kde je úrodnejšia pôda a miernejšie podnebie. Aj my sme sa sťahovali za bohatstvom. Práve vďaka našej zlatej horúčke sme dobyli a zotročili krajiny, z ktorých dnes emigrujú chudobní ľudia. To my Európania sme vyrabovali tieto krajiny. Svoje lúpežné výpady, ktoré sme kvôli kamufláži nazývali "objavy" alebo otvorenejšie "dobytie", sme ospravedlňovali misiou christianizácie. My, ľudia zo Západu, sme pôvodným obyvateľom Ameriky urobili zo života peklo na zemi pod zámienkou záchrany ich duší.
Hatuey, vodca kubánskych kmeňov, ktoré sa vzbúrili proti invázii Španielov, už stál na hranici, keď mu ponúkli krst. Takto sa vyhnete peklu, vysvetľoval misionár. A kam pôjdu Španieli, keď zomrú? - spýtal sa náčelník. Do neba, odpovedal mních. V tom prípade pôjdem radšej do pekla, - odpovedal Hatuey a hranicu zapálil.
Dnes máme nové zámienky na napadnutie iných krajín. Bombardovaním a vraždením im údajne prinášame demokraciu. Lebo až keď po ozbrojenom zásahu bielych armád Západu zavládne v niektorej krajine globálneho Juhu pre nás priaznivý režim, budeme môcť túto krajinu bez prekážok okradnúť o jej bohatstvo.
O tom, že nám nejde o demokraciu, ale len o nadvládu a vykorisťovanie, svedčia výsledky aj naši spojenci. Na Blízkom východe nás zastupuje Izrael, ktorý v celom regióne rozsieva smrť a spúšť. Jeho vodcu Netanjahua stíha Medzinárodný trestný súd za genocídu - podobne ako Vladimíra Putina. Ďalším regionálnym spojencom Západu je najodpornejší, fundamentalistický saudský režim - kde sa stále vykonávajú popravy mečom.
Ako by vyzeral život v krajinách globálneho Juhu, keby nebolo civilizačných misií Západu? To nevieme. Jedno je isté, Západ v dôsledku svojich výbojov nevedomky zbohatol, zatiaľ čo dobyté, kolonizované krajiny schudobneli. Odhaduje sa, že dobytie a kolonizácia Ameriky viedli k holokaustu 90 miliónov pôvodných obyvateľov. V Kongu režim kráľa Leopolda vyvraždil približne milión Konžanov a ešte v roku 1958 počas svetovej výstavy v Bruseli boli ľudia čiernej pleti vystavovaní v bruselskej zoo v klietkach spolu s "inými zvieratami".
V dôsledku našich zásahov, falošne označovaných ako "stret civilizácií", sa islamský svet vrátil do stredoveku - stačí porovnať fotografie Kábulu, Damasku a Bagdadu zo 70. rokov 20. storočia s tými dnešnými. Dnes majú takmer všetky ženy na týchto fotografiách zahalené hlavy, presne ako európske ženy v stredoveku.
Odporcovia migrácie poukazujú na ekonomické dôvody, ktoré vedú ľudí k riskantnému rozhodnutiu a k búrke Múru, ktorý obklopil Západ. Tvrdia, že národy migrujúce za lepším životom sa snažia ukradnúť našu prosperitu.
Ako to vieme. Poľskí roľníci masovo migrovali do Brazílie kvôli hladu po pôde v nádeji na práve takýto lepší život. Ale nielen roľníci: "Začiatkom 90. rokov 19. storočia sa mnohí Pabiánci rozhodli odísť do Brazílie. Podobne ako obyvatelia Lodže a Lodžskej župy podľahli presvedčivej vidine lepšieho života v zámorí. Rozutekali sa. Opúšťali Pabianice ako zhypnotizovaní, neuvedomujúc si ťažkosti a nebezpečenstvá, ktoré im hrozili. Žiadne varovania ani napomenutia neboli účinné. Vysťahovalci hľadali novú zasľúbenú zem za každú cenu," píše Sławomir Saładaj na webovej stránke pabianickej radnice.
Poľsko, podobne ako krajiny globálneho Juhu, bolo tiež krajinou dobytou a systematicky ničenou rozdeľovačmi. A tak z rovnakých dôvodov masy ľudí emigrovali z Poľska na Západ, len hľadali lepší život v Mníchove, New Yorku alebo Vancouveri.
A napokon, po vstupe do Európskej únie mladšia generácia Poliakov opäť utekala pred chudobou a nezamestnanosťou na Západ, hlavne do Veľkej Británie, v snahe zlepšiť svoje materiálne postavenie. V roku 2017 emigrovalo až 2,5 milióna ľudí, čo predstavuje 6,5 % poľskej populácie. Práve im naša krajina vďačí za trvalý pokles miery nezamestnanosti.
Každý, kto odsudzuje migráciu za chlebom, trpí syndrómom dvojitej morálky: my smieme, ale oni nie. prečo? Pretože sa ich bojíme, pretože k nim cítime averziu pre ich rasovú, náboženskú a kultúrnu odlišnosť. A napokon preto, že nemáme najmenší úmysel deliť sa s nimi o náš blahobyt. Na druhej strane chudobní vnímajú "migrantov" ako konkurentov o vzácne sociálne dávky.
Takáto malichernosť však nepôsobí dobre ani v salónoch, ani v análoch poľského národa, preto sa musíme nejako vysvetliť. Preto uzatvárame: nech sa vinníci podelia. Nemali sme žiadne kolónie. A tu je vyznačený dôležitý rozpor. Je pravda, že sme sa nezúčastnili na britských, španielskych, portugalských ani francúzskych výbojoch. (Napoleon skutočne poslal tisíce poľských legionárov, aby pomohli potlačiť povstanie otrokov na Haiti, ale veľká časť z nich prešla na stranu Haiti a obrátila bajonety proti kolonizátorom).
Súčasťou kolonizujúceho Západu sme sa však stali, keď naši vojaci spoločne s Amíkmi napadli Irak a Afganistan. V tom čase armáda hovorila o tom, že sa "osvedčíme v boji", a politici o očakávaných hospodárskych výhodách. Dokonca sme dúfali, že v Iraku vznikne naftové pole.
Veľmi sme chceli byť súčasťou globálneho Západu a dosiahnuť jeho prosperitu. A Západ nás prijal. Až na to, že to má svoju cenu. Aleksander Kwasniewski dnes považuje našu účasť na agresii proti Iraku za chybu. Bývalý prezident to vysvetľuje tým, že práve vtedy nás prijali do NATO a my sme sa museli Američanom nejako odvďačiť, aj keď väčšina Poliakov bola proti vyslaniu našich vojakov do Iraku.
Prečo sa bojíme nelegálnych prisťahovalcov, ale nebojíme sa palestínskeho lekára, ktorý nás prijíma na nočnej pohotovosti, Egypťana, ktorý nám na rohu ponúka kebab, alebo Pakistanca, ktorý nám prinesie jedlo na skútri? Pretože títo ľudia si už našli miesto v našej deľbe práce. Vykonávajú tieto horšie platené a nevďačnejšie práce, zatiaľ čo nelegálni prisťahovalci pravdepodobne nie, pravdepodobne sa budú izolovať, žiť z dávok a vnucovať nám svoje náboženstvo a kultúru.
Áno, to sa deje v západoeurópskych krajinách, kde je vysoká nezamestnanosť a prisťahovalci sú uzavretí v mestských getách ako vo Francúzsku - ale nie u nás. Máme nedostatok pracovnej sily a poľský fond sociálneho zabezpečenia práve zachránili ukrajinskí prisťahovalci, pretože sa vo veľkom počte ujali práce a platili poistné. Teraz však Ukrajinci odchádzajú ďalej na západ a niekto ich bude musieť v Poľsku nahradiť.
Keď som chodil do základnej školy, v triede bolo 45 žiakov a žiačok. Teraz sú triedy trikrát menšie. Náš trh práce sa vyčerpal v dôsledku emigrácie a demografického poklesu. Prílev pracovných síl z globálneho Juhu je preto logickým - a pravdepodobne jediným - riešením.
Prečo si myslíte, že západoeurópske krajiny kedysi otvorili svoje pracovné trhy Poliakom? Pretože nás potrebovali. Práve v týchto priemerných zamestnaniach, pretože mladí Poliaci budovali aj prosperitu Veľkej Británie alebo Nemecka.
Keby bolo Poľsko preľudnené a malo vysokú nezamestnanosť, nikto by sa sem netlačil. Ale stalo sa. Sme Západ, ostrov bohatstva v obrovskom oceáne globálnej chudoby. V našej krajine síce nie je núdza o chudobných, pretože naše vysoké príjmy sú rozdelené veľmi nerovnomerne, ale chudoba je nerovnomerná chudobe. Pre mnohých novo prichádzajúcich je pitná voda z kohútika už niečo úžasné.
V Poľsku je dnes nedostatok pracovných síl. Údaje z Centrálneho registra poistencov ukazujú, že v decembri 2022 počet osôb, ktoré podliehali dôchodkovému a invalidnému poisteniu a majú iné ako poľské občianstvo, bol niečo vyše milióna. Ide o obrovský nárast v porovnaní s poslednými rokmi. Väčšinu týchto osôb tvoria Ukrajinci, ale rastie aj počet návštevníkov z Nepálu, Kolumbie, Argentíny a Bieloruska.
Aj tí, ktorí vstúpili do našej krajiny nelegálne, zvyčajne pracujú. Pomoc poskytovaná takýmto ľuďom je veľmi skromná a dosahuje 750 PLN mesačne na osobu. V prípade napríklad štvorčlennej rodiny je sadzba ešte nižšia - 375 PLN na osobu, teda spolu 1 500 PLN. Pomoc na bývanie pre utečencov prakticky neexistuje; vládne dokumenty hlásajú, že v tejto oblasti neexistuje žiadny ucelený program. V skutočnosti však žiadny program neexistuje, pretože neexistuje bývanie. Táto otázka je taká citlivá, že politici sa boja poskytnúť prisťahovalcom akúkoľvek pomoc v tejto oblasti.
Preto je väčšina prisťahovalcov z Ukrajiny a iných krajín odsúdená na prenájom bytov na voľnom trhu. Poznám Ukrajinca, ktorý so svojou ženou a štyrmi deťmi žil na smetisku, kde pracoval. Poznám utečencov, ktorí po prekonaní plota a zamotaní sa v Bielovežskom pralese skončili v záchytných centrách. Po nejakom čase sa odtiaľ museli vysťahovať a zamestnať sa, aby si mohli prenajať nejaké ubytovanie.
Nielen morálne, ale aj ekonomické dôvody hovoria v prospech civilizácie spôsobu, akým k nám prichádzajú ľudia z globálneho Juhu. Veľa sa hovorí o tom, že vláda pod tlakom verejnosti sprísňuje migračnú politiku. Menej sa však hovorí o tom, že nedostatok pracovných síl sa dá riešiť aj inak: donútením pracovať až do smrti. Predĺžením veku odchodu do dôchodku.
Opäť sa ukázalo, že mechanizmus vydávania víz do Poľska za úplatky sa darí a že aj na Filipínach to robí tá istá spoločnosť ako za éry Práva a spravodlivosti. Tak či onak, podnik nájde spôsob, ako chýbajúcich pracovníkov do Poľska dostať. Ide len o to, aby bol tento mechanizmus dostatočne transparentný a prístupný, aby tlačenie sa cez bieloruské hranice a cez smrtiace bažiny Podlasia už nebolo konkurencieschopnou možnosťou. Nech sa namiesto doteraz fungujúcej vízovej mafie zriadia normálne úrady práce na konzulátoch v krajinách, z ktorých sa k nám snaží prísť najviac ľudí.
A povedzme si jasne: buď povolíme pracovnú imigráciu, alebo budeme súhlasiť s tým, že budeme pracovať o niekoľko rokov dlhšie.
