Siedmeho januára 2015 islamisti zaútočili na redakciu satirického týždenníka Charlie Hebdo a zabili viac ako desať ľudí. Po útoku Francúzsko demonštrovalo svoju jednotu, ktorá však bola v mnohých ohľadoch iluzórna. Je to zjavné najmä dnes, keď sa samotný časopis aj náboženská politika stávajú predmetom ostrých sporov.
This text has been auto-translated from Polish.
Do dejín Francúzska sa zapísal nielen teroristický útok na týždenník zosmiešňujúci náboženstvo, ale aj celonárodná mobilizácia, ktorá nasledovala. Útok sa stretol so širokým odsúdením, a to nielen kvôli ľudským obetiam, ale aj kvôli pokusu narušiť zásadu slobody prejavu, takú dôležitú najmä pre satirickú tlač. Mnohomiliónové demonštrácie sa prehnali celou krajinou pod heslom obrany republikánskych hodnôt, ale desaťročie, ktoré nasledovalo, malo ukázať pominuteľnosť tohto konsenzu. Samotný "Charlie Hebdo" sa tiež nevyhol kritike, ktorá prichádzala z rôznych strán politického spektra.
Krátko po útoku, keď sa naplno rozbehla kampaň solidarity pod heslom "Je suis Charlie", Jean-Marie Le Pen bez váhania vyhlásil, že sa s ľavicovým a protináboženským časopisom ani v najmenšom nestotožňuje, možno mal na mysli petície za zákaz Národného frontu, ktoré inicioval. Krajne pravicoví chuligáni zasa v reakcii na islamistické útoky pristúpili k islamofóbnym útokom na moslimov a mešity, čím predznamenali prehlbovanie rozporov v rôznorodej francúzskej spoločnosti.
Hranice národnej jednoty
Náboženské napätie a islamistický extrémizmus, ktoré stáli za útokom na redakciu, zanechali stopy aj na pokusoch uctiť si pamiatku obetí v celej krajine. V niektorých školách sa moslimskí študenti odmietli zúčastniť na minútach ticha venovaných autorom obrazoboreckej grafiky a prieskumy verejnej mienky uskutočnené niekoľko rokov po útoku ukázali rozsah problému - jeden z desiatich Francúzov a tiež jeden z piatich francúzskych moslimov neodsúdil útok na "Charlie Hebdo". Čím mladší bol respondent, tým pravdepodobnejšia bola táto odpoveď. Je zrejmé, že ide o výraznú menšinu, ale tento trend je znepokojujúci a spochybňuje účinnosť snáh o integráciu menšín.
Bolo by však chybou redukovať tento problém na otázku radikalizácie mladých moslimov. Podľa uvedeného prieskumu ich kresťanskí alebo ateistickí rovesníci tiež častejšie ako staršie generácie kritizujú "Charlie Hebdo" a obviňujú protináboženskú grafiku z prekročenia hraníc slušnosti. Napríklad podporu uverejneniu karikatúr Mohameda deklarovalo celkovo 60 % respondentov. Napríklad celkovo 60 percent Francúzov uviedlo, že podporuje uverejnenie karikatúr Mohameda, ale len každý tretí vo veku do 25 rokov. Na druhej strane, mladší Francúzi prejavujú väčšie pochopenie pre rozhorčené vtipy o prorokovi.
Dištancovanie sa od Charlie Hebdo totiž nie je len doménou Národného frontu a islamistov, ale aj postojom prítomným medzi niektorými ľavičiarmi, teda prostredím teoreticky bližším satirickému časopisu, ktorý vznikol pred desaťročiami ako opozícia voči pravicovým vládam a často si bral na mušku nacionalistov. Opäť možno pozorovať generačný rozdiel - zatiaľ čo pre starších ľudí je právo zosmiešňovať náboženstvo pomerne samozrejmé bez ohľadu na politickú príslušnosť, mladší ľudia v karikatúrach Charlie Hebdo častejšie vidia islamofóbiu, rasizmus alebo jednoducho "boomerizmus". Najmä na ľavici, ktorá je čoraz citlivejšia na zosmiešňovanie menšín.
Amerikanizácia francúzskej politiky?
Aj keď spory okolo náboženskej identity nie sú na Seine ničím novým, v posledných rokoch nabrali na význame a častejšie podnecujú verejnú mienku, čo dobre ilustruje spor "Charlie Hebdo". Jadrom sporu sú tu v priamej rovine obrazoborecké karikatúry, ale v diskusii o nich sa stretávajú rôzne interpretácie sekularizmu. Hoci ako slogan sa vo Francúzsku stal posvätným (niektorí, pridávajúc laïcité, dopĺňajú revolučnú triádu "sloboda, rovnosť a bratstvo"), jeho praktická realizácia sa chápe rôzne.
Kedysi som už písal o tom, ako 'Charlie Hebdo', otázky náboženstva a republikánstva rozdelili ľavicu. Klasicky posledný pojem predpokladá záväzok k "jednej a nedeliteľnej" republike, ktorá zaobchádza so všetkými občanmi rovnako, a preto je napríklad slepá k etnickej alebo náboženskej identite. Preto francúzsky štát nezhromažďuje žiadne údaje o náboženstve svojich občanov, ani neuznáva existenciu rás. Na popularite však získava názor, že takáto politika upevňuje dominanciu privilegovaných skupín, vymazáva menšiny a ignoruje existenciu skupín v spoločnosti, ktoré si zaslúžia uznanie odlišnosti v rámci národného spoločenstva a rešpektovanie ich zvykov (ako napríklad nosenie hidžábu).
Vo Francúzsku sa tento prístup niekedy označuje (zvyčajne kritikmi) ako komunitarizmus, chápe sa ako postoj, ktorý je v rozpore s univerzalistickými republikánskymi hodnotami, a obviňuje sa z podporovania islamského "separatizmu", keďže má viesť k budovaniu protispoločenských skupín podľa rasových, etnických alebo náboženských rozdielov. Pre mnohých komentátorov na Seine predstavuje import myšlienok a spôsobov robenia politiky z USA, ktorý ohrozuje tradičný francúzsky republikanizmus.
V tomto kontexte sa konzervatívna alebo nacionalistická pravica - čo je dosť ironické vzhľadom na to, ako veľmi kopíruje rétoriku a stratégiu svojich amerických náprotivkov - často vydáva za odporcov amerikanizácie tým, že vystupuje proti hnutiu "woke" alebo "islamoleft. Ako politický nástroj to funguje celkom dobre, ale pri snahe skrotiť ideológiu stojacu za útokom na "Charlie Hebdo" to veľmi nepomáha.
Ako (ne)bojovať proti islamizmu
Po útokoch v roku 2015 sa terorizmus stal pre Francúzsko nepriateľom číslo jeden a štát zintenzívnil úsilie o potlačenie náboženského extrémizmu. Malo to vnútorný, ale aj vonkajší rozmer. Francúzsko tradične vedie aktívnu vojenskú politiku v Afrike, pričom boj proti džihádistom je jedným z jeho cieľov - ešte pred parížskymi útokmi sa začala intervencia v Mali a vojenské operácie v Afrike pokračovali aj v nasledujúcich rokoch. Útok na "Charlie Hebdo" preto možno len ťažko považovať za zlomový bod vo francúzskej vojne proti terorizmu. Určite nemal taký význam ako 11. september pre USA, ak sa vôbec dá hovoriť o zmene francúzskej vojenskej politiky pod jeho vplyvom. Vojenská angažovanosť v prebiehajúcom desaťročí skôr vyhasínala, ale nie pre nedostatok chuti, ale pre pochybnú účinnosť a rastúcu nevôľu afrických vlád voči bývalému kolonizátorovi.
Podobné výhrady možno mať aj k úspešnosti boja proti "islamskému separatizmu", ktorý prezident Macron vyzdvihol v súvislosti so smrťou Samuela Patyho - učiteľ bol zavraždený po tom, ako študentom ukázal karikatúry z časopisu Charlie Hebdo. Samozrejme, o dlhodobých účinkoch je ťažké hovoriť, ale výsledky liberálneho prezidenta sú už teraz diskutabilné. Vládnucemu táboru sa vyčíta, že veľa hovorí o sekularizme, ale používa ho len ako obušok na moslimov, pričom porušuje sekulárne pravidlá pri rokovaniach s katolíckou cirkvou alebo židovskými organizáciami. To nepomáha presvedčiť tých prvých, aby dôverovali republike, ktorá svojím pravicovým obratom stále viac považuje potomkov prisťahovalcov za problém a objekt, a nie za spoluobčanov zúčastňujúcich sa na verejnom živote.
Možno aj preto až traja zo štyroch mladých moslimov uprednostňujú náboženské hodnoty pred republikánskymi, čo je až trikrát viac ako u ich rodičov. Menej sa diskutuje o tom, že tento postoj získava na sile aj medzi mladými kresťanmi, čo by naznačovalo nielen porážku v strete s islamizmom, ale zároveň aj všeobecné oslabenie univerzalistického republikanizmu medzi generáciou Francúzov, ktorá práve vstupuje do dospelosti.
Za týchto okolností sa koná spomienka na obete útoku na Charlie Hebdo a samotný týždenník vydal špeciálne číslo s väčším nákladom. Teroristom sa nepodarilo umlčať satirický časopis, ale desať rokov po útoku a následnej demonštrácii národnej jednoty sa táto javí ako vzdialený sen, zatiaľ čo republiku naďalej sužujú (čiastočne) sektárske konflikty. To sa v blízkej budúcnosti nezmení.
