Plán premiérky Giorgie Meloniovej, ktorý mal byť ďalším krokom na riešenie "migračného tlaku" v Taliansku, sa zastavil. Talianske migračné centrá zriadené v Albánsku sú prázdne. Vybral som sa tam, aby som zistil, ako sa na tento projekt pozerá miestna komunita.
This text has been auto-translated from Polish.
Začalo sa v polovici októbra 2024. Vtedy do albánskeho prístavu Shëngjin dorazila loď s cudzincami. Na palube lode talianskej pohraničnej stráže sa nachádzalo šesť Egypťanov a detský štátny príslušník Bangladéša. Všetci sa plavili cez Stredozemné more smerom na Lampedusu - prvý kúsok Talianska a Európskej únie, na ceste z afrického pobrežia.
Po zbežnom zistení ich štátnej príslušnosti a kontrole spôsobilosti boli spomedzi príchodzích vybraní tí, ktorí by mohli požiadať o medzinárodnú ochranu v Taliansku, ako to mali v úmysle. Ostatní mali absolvovať zrýchlené azylové konanie v centrách, ktoré talianska vláda vybudovala v Albánsku.
Tam sa majú posielať len muži - ktorí tvoria prevažnú väčšinu žiadateľov - v dobrom fyzickom a duševnom zdraví, zatiaľ čo ženy, deti, starší ľudia a obete mučenia sa majú okamžite poslať do Talianska.
Podľa projektu sa má v prijímacích centrách ročne vybaviť až 36 000 žiadostí o ochranu, čo predstavuje maximálne 3 000 mesačne. Šéfka talianskej vlády Giorgia Meloniová tvrdí, že outsourcing migrantov je potrebný, pretože taliansky azylový systém je preťažený. Nespomína však, že počet migrantov a migrantiek prichádzajúcich do Talianska zo severnej Afriky klesol v roku 2024 v porovnaní s rokom 2023 o viac ako 60 % - z takmer 140 000 na 52 000.
Tak či onak, plán vrelo privítala šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, ktorá vyhlásila, že "je príkladom netradičného myslenia založeného na spravodlivom rozdelení zodpovednosti s tretími krajinami v súlade so záväzkami vyplývajúcimi z práva EÚ a medzinárodného práva".
Nikto však nepredpokladal, že nikto zo spomínaných Egypťanov a Bangličanov nestrávi v albánskych centrách viac ako niekoľko dní. Je to výsledok rozhodnutia súdu v Ríme na základe predchádzajúceho rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktorý dospel k záveru, že krajiny ich pôvodu nemožno považovať za bezpečné, a preto je v rozpore s právom EÚ podrobiť migrantov zrýchlenému azylovému konaniu v krajine mimo EÚ.
Muži boli preto prevezení do Bari v južnom Taliansku. Rovnakým spôsobom sa skončil aj pokus o prevoz druhej skupiny občanov Egypta a Bangladéša do albánskych centier začiatkom novembra. Operácie boli odvtedy zastavené, ale Meloni ešte nepovedal posledné slovo.
"Teraz už nie je cesty späť"
Do Shëngjinu prichádzam v polovici novembra. Hoci sú v Albánsku vyššie teploty ako v Poľsku, ruky mi kostnatejú od prenikavého pobrežného vetra. Centrum v mestskom prístave zatiaľ stojí prázdne, ak nepočítam talianskych dôstojníkov, ktorí strážia kontajnery ohradené od zvyšku prístavu vysokým oceľovým múrom. Toto je prvé miesto, kam majú migranti prichádzať. Tu sa ešte raz skontroluje ich zdravotný stav a potvrdia sa kľúčové osobné údaje.
Odtiaľ sa cudzinci prepravia do pol hodiny cesty autom do centra pri dedine Gjadër. To je už to pravé, kde môžu zostať až 28 dní, pretože taká je dĺžka zrýchleného konania pri vybavovaní žiadostí o azyl. Z tohto miesta existujú dva smery - prevoz späť do Talianska, kde už majú udelený štatút utečenca, alebo deportácia do krajiny pôvodu, ak je táto krajina ochotná prijať ich späť. Neoficiálne sa predpokladá, že migranti sa rozhodnú pre cestu do Talianska, ak im hrozí, že budú "poslaní" do Albánska.
Okrem toho Taliansko počíta s tým, že väčšina tých, ktorí skončia v centrách v Albánsku, bude po mesiaci deportovaná. Preto by tam boli posielaní občania tzv. bezpečných krajín, do ktorých je deportácia možná. Problémom je, že Taliansko považuje za bezpečné krajiny krajiny, ktoré vôbec nie sú bezpečné - aspoň nie pre všetkých.
V malej obskúrnej prístavnej krčme stretávam niekoľko policajtov a karabinierov, ktorí práve vyšli spoza múrov centra.
- O niekoľko dní odchádzam. Končí sa mi dvadsaťdňová šichta, asi namiesto mňa pošlú niekoho iného, - hovorí jeden z nich. O niekoľko dní po našom rozhovore sa dozvedám, že viac ako polovica talianskych policajtov sa už vrátila domov. Veď komu prospieva strážiť prázdne priestory?
- A čo si o tomto projekte myslíte vy? Možno bude pre vašu krajinu užitočný, veď často počúvate, že migranti prinášajú do Talianska nebezpečenstvo? - Ťahám policajta za jazyk. On však na mňa spoza tmavých okuliarov chvíľu hľadí, akoby nevedel, čo mám na mysli.
- Hlúposť. V mestách je vždy kriminalita, či už s migrantmi, alebo bez nich, - odvrkne.
Keď dokončíme rozhovor, tesne pred nami odváža nákladné auto posledné dávky sutiny, ktorá zostala po výstavbe centra. - Projekt sa začal. Teraz už niet cesty späť - dozvedám sa od človeka blízkeho talianskemu veľvyslanectvu v Tirane. Giorgia Meloniová obetovala príliš veľa, aby sa projekt mohol realizovať. Nehovoríme len o jeho vlastnej povesti, ale aj o najmenej 600 miliónoch eur, ktoré sa majú v nasledujúcich piatich rokoch investovať do prevádzky prijímacích centier.
Dohoda pre politický zisk?
Shëngjin je malá turistická destinácia, ktorá žije zo sezóny na sezónu. V novembri sú budovy a ulice vyľudnené. Niekoľko ľudí fajčí v baroch jednu cigaretu za druhou, manželský pár odchádza po nedeľnej omši. V podnikoch a na pobrežnej promenáde sa zhováram s jednotlivcami o tom, čo si myslia o rozvoji.
Väčšina sa o centrách nechce rozprávať. Albánsky priateľ ma presviedča, že ľudia sa boja otvárať politické témy v krajine, ktorá si ešte pamätá brutálny komunizmus a v ktorej dnes de facto autoritatívne vládne premiér Edi Rama zo Socialistickej strany Albánska.
- Načo je to vraj mestu? Veď na týchto migrantoch nikto nezarobí a talianski úradníci sedia v hoteli - rozhorčene sa tvári skupina troch mladíkov v mikinách, ktorých večer stretávam na promenáde. Každý z nich chodí pracovať niekam do zahraničia, rovnako ako takmer polovica z približne 5 miliónov občanov Albánska, ktorí zápasia s nezamestnanosťou a korupciou. Niekto iný opakuje konšpiračnú teóriu kolujúcu na sociálnych sieťach, podľa ktorej premiér Edi Rama plánuje vysťahovať Albáncov zo svojej krajiny a nahradiť ich Afričanmi - podozrivé politické dohody sú živnou pôdou pre tie najčudnejšie fámy.
Dohodnem si stretnutie s poslancom opozičnej Demokratickej strany Albánska Agronom Gjekmarkajom, ktorý pochádza z tejto oblasti.
- Ide o precedens. Projekt vyvolal veľa polemík a diskusií, ako aj reakcie Vatikánu, mimovládnych organizácií, albánskej spoločnosti a napokon aj nás, opozície," hovorí, keď sa stretávame v reštaurácii neďaleko jednej z čerpacích staníc.
Tvrdí, že skutočným dôvodom, prečo premiér Rama súhlasil s dohodou, boli očakávané politické výhody pre neho samého, aj keď na úkor povesti krajiny.
- 'Je na tom niečo nepríjemné, keď vidíte, ako ľudí prevážajú do centra v niečom, čo vyzerá ako väzenská dodávka, hoci sa ničím neprevinili a chcú len lepší život,' konštatuje a opisuje tak prevoz cudzincov zo Shëngjinu do druhého centra, toho pri Gjadëri. Nasledujúci deň tam idem.
Scrappy prison
Popraskaná ulica vedie pozdĺž hôr k samotnému centru. Leží tesne pred vstupom do Gjadëru, dediny s približne 700 obyvateľmi, a vyzerá takmer rovnako ako to v Shëngjine - aspoň pokiaľ vidím z horskej cesty, ktorá vedie okolo neho. Napriek opakovaným žiadostiam zaslaným na talianske veľvyslanectvo mi nebol umožnený vstup dovnútra. Vstup strážia dvaja albánski dôstojníci, ktorí majú kryť chrbát talianskym karabinierom a policajtom.
O podmienkach v areáli sa dozvedám od Damiana Boeselagera, nemeckého poslanca Európskeho parlamentu zo sociálno-liberálnej strany Volt Europa, ktorý tam bol na návšteve v novembri. - Ide o typické prijímacie stredisko, t. j. kontajnerové mestečko, v ktorom panujú podmienky ako vo väzení. V porovnaní s inými centrami, ktoré som videl, napríklad v Grécku, však pôsobí veľmi upraveným dojmom. Nie je sa čomu čudovať, veď tam predsa nikto nebýval," konštatuje.
Centrum v Gjadëri je rozdelené na tri časti. V prvom budú cudzinci čakať na vybavenie svojich žiadostí o ochranu. Druhá je určená pre tých, ktorí spáchali trestný čin v priestoroch centra, zatiaľ čo v tretej budú migranti, ktorých žiadosti boli zamietnuté, čakať na deportáciu.
Svetové organizácie na ochranu práv nepochybujú o tom, že celý projekt je experimentom uskutočňovaným na úkor ľudí v pohybe. - Skúsenosti ukazujú, že azylové programy na mori nemožno realizovať spôsobom, ktorý by bol v súlade s ľudskými právami a medzinárodným právom, hovorí Judith Sunderlandová, zástupkyňa riaditeľa pre Európu a Strednú Áziu v organizácii Human Rights Watch.
Organizácia tiež upozorňuje, že to, ako Taliansko zaručí spravodlivé azylové konanie a kontrolu nad spôsobom zadržiavania v inej krajine, "zostáva záhadou". Na mieste sa dozvedám, že právomoc monitorovať situáciu migrantov v centrách má dostať albánsky ombudsman Erinda Ballanca. Tá zatiaľ centrá nenavštívila.
Poslanci a členovia strany Volt Europa zasa poukazujú na to, že návrh nielen porušuje ľudské práva, ale je aj plný nejasností, pokiaľ ide o plány financovania centier. Medzi stavebnými spoločnosťami sa tiež neuskutočnilo výberové konanie na dodávateľa (Taliansko zaviedlo osobitný zákon, aby obišlo európsku smernicu o výberových konaniach). Zdá sa však, že Giorgia Meloni a Edi Rama si myslia, že účel svätí prostriedky.
Pracuj alebo emigruj
Po niekoľkých minútach jazdy prichádzam do Gjadëru. Na hlavnej ulici sú dva obchody, kde sa dá kúpiť zelenina, občerstvenie, hračky, drobná keramika, mydlo, cigarety. Okrem toho je tu niekoľko barov-kavární, opustená biliardová hala a sirotinec, ktorý vedú mníšky. V nedeľu okolo poludnia tu napriek slnečnému počasiu takmer nikto nie je, len pár starších ľudí sa ponáhľa na omšu do malého kostolíka. Ešte pred mesiacom, hovoria obyvatelia, sa o mestečko zaujímali mnohí novinári. Dnes sa záujem znížil.
- Všetci mladí ľudia odišli za prácou, hlavne do Talianska, a my sme tu sami," počúvam od dôchodkýň, ktoré zbierajú olivy a pomaranče zo stromov v záhrade. Emigrácia za chlebom je v krajine s vysokou nezamestnanosťou obľúbeným riešením.
V Gjadëri sa tiež dozvedám, že Taliansko ponúklo miestnej komunite niekoľko pracovných miest na výstavbu a čistenie letoviska. Plat je oveľa vyšší ako hladové dôchodky Albáncov a Albánok, takže z ich pohľadu by bolo lepšie, keby sa investícia uskutočnila, aj keď z nej budú mať zisk len jednotlivci.
- Spočiatku sa ľudia báli sem vodiť cudzincov, ale časom pochopili, že stredisko je pre nich príležitosťou zarobiť si peniaze, hovorí mi Aleksander Preka, starosta obce Gjadër. Dodáva, že v čase výstavby taliansky veľvyslanec prisľúbil aj rozvoj miestnej infraštruktúry. Zatiaľ však po tom nie je ani stopy.
Hoci Preka hodnotí projekt pozitívne, upozorňuje, že migranti by nemali byť držaní pod zámkom. - Koniec koncov, nie sú to zločinci, len ľudia, ktorí utekajú pred nebezpečenstvom. Keby bolo po mojom, tento vysoký plot by sa určite nepostavil," zdôrazňuje.
Okolo poludnia sa v kaviarni rozprávam s tromi mužmi vo veku okolo 50 rokov. Jeden z nich je už silne opitý, druhý sa zdráha rozprávať. Iba jeden z nich má k centru čo povedať - volá sa Rrok Rroku a je to starosta obce na dôchodku.
Potvrdzuje to, čo predtým povedal Alexander Preka - počiatočná neochota obyvateľov sa zmenila na podporu, keď niektorí z nich dostali v centre prácu.
- Nepochybujem o tom, že projekt sa využíva na politiku. Migrácia je problémom celej Európy, niektoré krajiny stavajú vysoké múry, stavajú ploty. Preto sa nečudujem, že sa niektoré z nich zaujímajú o podobné riešenie, ktoré použil Meloni," hovorí bývalý starosta a dodáva:
- "Keďže tento kus našej zeme bude najbližších päť rokov v správe Talianska, my ako Albánci s týmto centrom naozaj nemáme nič spoločné. Keď sa však na to pozerám z pohľadu Gjadëru, dúfam, že projekt vyjde.
- A ak nie? - Pýtam sa.
- Nuž, bude to znamenať, že viac miestnych obyvateľov bude emigrovať za prácou do Talianska, ako to koniec koncov robia už dlho.
**
Materiál vznikol vďaka grantu od organizácie Balkan Investigative Reporting Network. Za pomoc na mieste ďakujeme Vladimírovi Karajovi..
