Cesar Catilina, ktorého hrá Adam Driver, je jednoducho sám Coppola. A názov Megalopolis a "Megalopolis" ako film majú zachrániť svet v kríze. Vo filme sa to podarí, ale čo z toho - ak sa to samotnému filmu vôbec nepodarí.
This text has been auto-translated from Polish.
Keby sa samotný Megalopolis neukázal byť takým memoárovým kurióznym filmom, pravdepodobne by sme si z neho zapamätali predovšetkým obrovský neúspech, ktorý sprevádzal jeho propagačnú kampaň. Možno to hovorí všetko, čo je potrebné povedať o najpravdepodobnejšom poslednom filme Francisa Forda Coppolu.
Pripomeňme si: v auguste distribútor filmu, spoločnosť Lionsgate, zverejnil upútavku, ktorá sa začínala citátmi z údajných recenzií minulých Coppolovych filmov, pripisovaných známym menám anglicky písanej filmovej kritiky. Úryvky z recenzií vrátane Krstného otca a Apokalypsy teraz - obviňujúce filmy z umeleckej "prázdnoty" a "samoľúbosti" zo strany režiséra - mali ilustrovať Coppolovu avantgardnosť, nepolapiteľnú pre kritikov uzavretých do súčasnosti ich vkusu.
"Pozrite, všetky najvýraznejšie filmy kritici nepochopili ani pri uvedení do kín!" - v atmosfére zlých prvých recenzií Megalopolisu, ktorá sa vytvorila v očakávaní uvedenia filmu, to bola celkom bravúrna propagačná stratégia. Problémom je, že väčšina citátov sa ukázala byť.... úplne vymyslené alebo pripísané nesprávnym filmom. Ukázalo sa, že vinníkom tohto obrovského prešľapu bol zamestnanec marketingu spoločnosti Lionsgate, ktorý poveril jedného z chatbotov s umelou inteligenciou, aby vyhľadal negatívne recenzie Coppolovych filmov. Nedisciplinovaná umelá inteligencia si vymyslela a pomiešala citácie.
Predstava, že v prípade prijatia filmu Megalopolis je na strane zosmiešňovaného režiséra len čas, je asi jedinou možnou obrannou líniou tohto mimoriadne nevydareného filmu. Coppola sa v ňom pustil do experimentu, aby uvoľnil všetko, čo je v jeho vlastnom tvorivom egu nespútané. Výsledkom je, že režisér akoby sa bránil pred nevyhnutnou kritikou samotnou premisou príbehu.
Nie náhodou jeho hlavný hrdina, napoly architekt, napoly marvelovský superhrdina Cesar Catilina (Adam Driver), disponuje okrem neuveriteľného intelektu a erudície aj schopnosťou zastaviť čas. Vďaka tomu dosiahne apogeum svojich tvorivých schopností, ktoré mu umožňujú doslova (vlastne toto prídavné meno by malo byť vo zvyšku tejto recenzie nadbytočné, pretože v tomto filme je všetko doslovné) tvoriť realitu podľa vlastnej vôle.
Catilina je, samozrejme, jednoducho Coppola sám. A názov Megalopolis a Megalopolis ako film majú zachrániť svet v kríze. Filmu sa to podarí, ale čo z toho - ak sa to samotnému filmu vôbec nepodarí.
Trasenie ako kľúč
Moc nad časom nie je Katilina jediná superschopnosť. Je tiež vynálezcom megalonu, prevratného stavebného materiálu s mimoriadnymi technologickými vlastnosťami. Svet Megalopolis je plnohodnotným sci-fi vesmírom, ale Coppola sa príliš nezaujíma o to, aby diváka do tohto sveta uviedol alebo vysvetlil jeho mnohé nejasné technické aspekty. Treba uznať, že je to škoda - pretože budovanie sveta je tu nečakane najsilnejšou stránkou.
Megalopolis sa dá najlepšie prirovnať k zlej adaptácii knihy, ktorá sa po zhliadnutí samotného filmu javí ako hodnotná pre tých, ktorí nepoznajú predlohu. Problém je v tom, že tu žiadna predloha nie je. Akoby Coppolovo vlastné ego zatienilo tých pár iskričiek zaujímavých nápadov, ktoré boli kdesi na začiatku zostavovania celého projektu.
Príbeh sa odohráva v Novom Ríme, čo je síce mesto Spojených štátov, ale v skutočnosti upadajúca Rímska republika po retrofuturistickej prestavbe. Ako každý moderný konzervatívny alfa samec, aj Coppola neustále myslí na staroveký Rím a na žiadnom kroku nás neochudobňuje o pochybné erudované potešenie z čítania priamych odkazov na minulé udalosti.
Samotným východiskom príbehu je akási adaptácia udalostí z roku 63 pred n. l., konkrétne sprisahanie Lucia Catilina, odstaveného rímskeho politika, ktorý vyzval na súboj jedného z konzulov Rímskej republiky, Ciceróna. V Coppolovom filme túto úlohu stvárňuje Franklyn Cicero (Giancarlo Esposito), najprv okresný prokurátor a potom starosta Nového Ríma. Práve medzi idealistickým, ale asociálnym, nepochopeným Catilinom, ktorý predstavuje Cicerónovo neúspešné cisárske zriadenie, a mocným bankárom Hamiltonom Crassom (Jon Voight) - a jeho rozmaznaným synom, ktorý ako debilný politik riadi prvok spoločensky neproduktívneho populizmu (Shia LaBeouf) - sa odohráva únavná dejová šarvátka Megalopolis.
Kľučové slovo je kľúčové - pretože toto je jeden z filmov, ktorý na úrovni opisu vykresľuje v predstavivosti horizont viacúrovňovej, shakespearovskej partie politického šachu, ale v praxi má problém zásadne vybudovať akýkoľvek rytmus alebo vniesť čo i len minimum napätia. Do značnej miery je to spôsobené redukciou hlavného konfliktu na spor o ženu - Ciceronovu dcéru Júliu, s ktorou Catilina nadviaže vzťah proti vôli svojho otca.
Ako každý sexistický dedko Nového Hollywoodu, aj Coppola verí, že záležitosti najvyššieho významu - politika, etika, staroveký Rím - sú disciplínou merania si mužského ega v centimetroch a miliónoch. Ale verí tiež, že najväčšou trofejou mužského ega je víťazstvo vo vojne nad ženou.
Je to dokonalý dedkovsko-šovinistický mix, v ktorom "existujú" len muži (v subjektívnom zmysle) a nejakým zázrakom môžete byť aj tak sexistickí - pretože sa to aj tak všetko hrá "pre tie baby". Veď čo je to vlastne skutočný alfa samec bez svojej múzy?
Do tejto úlohy Coppola obsadil nepravdepodobne nevýraznú Nathalie Emmanuel, známu z úlohy Missandei v seriáli Hra o tróny. V seriáli HBO bola Emmanuelová podobne bezfarebnou papradinou ako genocídne svedomie, ktorým sa na samom konci stala Danerys Targaryan. V Megalopolis je jej funkcia v podstate zápletkou na odblokovanie libida Cesara Catilina - a to v zmysle superhrdinských schopností (až keď sa architekt stretne s Ciceronovou dcérou, vráti sa mu zablokovaná schopnosť zastaviť čas) aj doslovnejšie. Júlia s ním rýchlo otehotnie a práve pre ich spoločnú dcéru sa konečne vyrieši kríza Nového Ríma a vybuduje sa lepší zajtrajšok.
Postava Júlie je v kontraste s vedľajšou antagonistkou Wow Platinum, ktorú hrá najvýraznejšia hollywoodska post-ironická herečka milénia Aubrey Plaza, známa najmä vďaka úlohe v sitcome Parks and Recreation. Plaza je azda najlepšou súčasťou Megalopolisu, keďže ako jediná z hereckého obsadenia si zrejme uvedomuje, akého dedinského cirkusu sa zúčastňuje. Svojím charakteristickým nezaujatým sarkastickým prejavom vyslovuje repliky ako "ty si sakra análny a ja som sakra orálna" a dodáva svojim scénam energiu, ktorá im napriek vizuálnej preťaženosti strašne chýba.
Vizuálna neuroatypickosť od Lucasa
A film je skutočne vizuálne preťažený - škoda len, že na úrovni pocitov a emócií to tak vôbec nepôsobí. Ak ste v čase okolo premiéry Megalopolisu videli na sociálnych sieťach mémy prirovnávajúce film napríklad k prequelom Hviezdnych vojen, potom ste už čítali jeho najlepšiu možnú recenziu. Niekedy je až príliš neuveriteľné, ako presne sa dá bizarná estetika a tón Megalopolisu opísať práve tou najneurotypickejšou space operou v dejinách žánru, ktorú svetu v troch dejstvách pred viac ako 20 rokmi predstavil George Lucas (a najmä v Útoku klonov a Pomste Sithov).
Podobnosti sú, samozrejme, na vizuálnej úrovni - na úrovni palety farieb, dizajnu sveta (Nový Rím naozaj vyzerá ako archaická verzia Corsuscantu), na úrovni až príliš fetišisticky digitálnej textúry obrazu, práce s kamerou. Vizuálne asociácií je viac: súčasná chaotická Lana Wachowski, prestrihy z adventúr z pohľadu prvej osoby z 90. rokov, Zack Snyder so svojimi hyperkomickými travestiami mýtov či interiérový dizajn priamo z Trumpovej veže.
Ďalšie podobnosti s Lucasom možno vidieť v rovine rozprávania príbehu - podobne ako Lucas, aj Coppola buduje pomerne zaujímavý svet, len aby svoj príbeh vyrozprával prostredníctvom prehnanej melodrámy malého zhluku postáv, napchatej do dialógových scén pripomínajúcich graffiti. Napríklad vo veľkolepom epose Megalopolis o kolapse civilizácie sledujeme pád satelitu na veľkú metropolu a stále máme dojem, že okrem rozprávania sa vlastne veľa nedeje. Niekedy je ťažké pochopiť, ako tento veľký mišmaš vizuálnych a dramatických atrakcií - gýčovitý, ale z kritického hľadiska zaujímavý - pôsobí v pohybe nudne a monotónne.
Triumf ega a umelecká katastrofa
V rozhovore propagujúcom film Coppola súhlasí s moderátorom rozhovoru, že kritici film nechápu, pretože je "v inej tónine" ako mainstreamová kinematografia. Ak sa budeme držať hudobnej metafory, môžeme povedať, že problém je iný: Megalopolis hrá na niekoľko rovnakých vysokých tónov, ktoré sa bez ničoho medzi nimi stávajú neskutočne monotónnymi. Pri počúvaní ďalšej scény, v ktorej postavy listujú v hutných citátoch z Marca Aurelia, som skôr než o intelektuálnom zmätku pochyboval, či herci vôbec tušia, o čom hovoria. Dôležité vety o budúcnosti civilizácie sú v scénach sprostredkované s plastickou ťažkopádnosťou Netflixových seriálov.
Film je tiež dráždivo nepolitický. Končí sa nevkusným happyendom, ktorý vlastne nemá pointu - okrem toho, že je vykričaná v patetickom Katilinom prejave, priamo z príručky najkonvenčnejšej hollywoodskej drámy. Vlastne celý architektonicko-fantastický intelektuálny podklad príbehu, naznačujúci akúsi štrukturálnu, abstraktnú hĺbku politickej krízy, ku ktorej má Catilinin génius-spasiteľ prístup, sa ukáže ako úplne zbytočný. Nasleduje utopický Megalopolis, v ktorom elity riešia staré spory a urovnávajú medzi sebou nevraživosť. Sotva inšpiratívna vízia na nápravu sveta.
Azda najväčším zlyhaním Megalopolisu je však záver, že za umeleckú katastrofu filmu je zodpovedný absolútny triumf Coppolovho ega, ktorý film vytvoril proti všetkým materiálnym obmedzeniam (a na jeho výrobu minul 100 miliónov dolárov z vlastných peňazí). Film je z hľadiska ega filmového tvorcu najťažším z umení, pretože vzhľadom na náklady na výrobu a kolaboratívny charakter filmovej tvorby je najťažšie vytvoriť niečo, čo by zodpovedalo jedinej vízii jediného autora.
Na druhej strane samotný príbeh Megalopolis je o tom, že ak sa vám to podarí, vznikne majstrovské dielo, zavŕšenie geniality. Výsledok však ukazuje skôr opak. Utratiť obrovský majetok na nakrútenie filmu, ktorý vyzerá dobre len v mysli tvorcu, nemusí byť v modernej dobe najhorším spôsobom, ako premrhať majetok - ale vzhľadom na umelecké hodnoty filmu zostane vyvlastnenie detí pravdepodobne jediným Coppolovým úspechom v záverečnej fáze jeho kariéry. Vždy je to niečo, ale režisér Apokalypsy teraz si napriek tomu zaslúžil lepší finiš.
.
