"Ako sa brániš? Je nemožné sa brániť. Ak vás dostane armáda, môže si s vami robiť, čo chce. Videl som, ako vojaci liali paprikový sprej do tváre ľuďom, ktorí stáli pri plote a žiadali o vodu, jedlo alebo pomoc." Bartosz Rumieńczyk sa rozpráva so Sainabom, utečencom zo Somálska.
This text has been auto-translated from Polish.
"Chcel by som vám povedať jeden príbeh.
Kedysi dávno žilo v Somálsku malé dievčatko, ktoré veľmi rado chodilo do školy a veľmi rado sa učilo. Snívala o tom, že sa jedného dňa stane lekárkou. Že niečo dosiahne. V ceste jej však stáli nesprávni ľudia - teroristi z aš-Šabábu. Teroristi nechceli, aby dievčatá študovali. Verili, že miesto ženy je v kuchyni. Ale toto dievča sa odmietlo podriadiť. Jej odpor jej priniesol množstvo nebezpečenstiev, ako napríklad nútené manželstvo a zmrzačenie pohlavných orgánov. Preto musela utiecť.
To dievča - to som ja. Volám sa Sainab, mám 17 rokov a chcem vám porozprávať o tom, čo sa mi stalo na poľsko-bieloruskej hranici".
Takto sa Sainab vyjadrila na tlačovej konferencii vo Varšave, ktorú v októbri zorganizovala skupina Border Group.
Bartosz Rumieńczyk: Keď ste sa rozhodli opustiť Somálsko, mali ste 16 rokov.
Sainab: Presne tak, hoci v skutočnosti toto rozhodnutie urobil môj otec.
Proti svojej vôli?
Nie, nie. Aj ja som odtiaľ chcela odísť. Chcel som si zachrániť život, takže som neprotestoval.
Najprv ste odleteli do Ruska. Vedeli ste, čo vás tam čaká?
Keď som odlietal zo Somálska, myslel som si, že sa dostanem na miesto, kde budem v bezpečí a kde budem môcť nasledovať svoje sny. Netušil som, že skončím v lese, medzi hranicami dvoch krajín, kde na mňa budú číhať rôzne nebezpečenstvá.
Nezistili ste si na internete, čo sa deje na poľsko-bieloruskej hranici?
V Somálsku som študoval na internáte a nemal som voľný prístup na internet, ale pravdou je, že som sa nikdy nezaujímal o to, čo sa deje na migračných trasách. Sústredil som sa na štúdium a nemyslel som na to, že sa jedného dňa stanem utečencom alebo migrantom. Takže som nevedel, čo sa deje na poľsko-bieloruskej hranici, rovnako ako som nevedel, čo sa deje s migrantmi alebo utečencami v Líbyi alebo Turecku.
Takže ste si mysleli, že letíte na bezpečné miesto. A kam ste prišli?
Do Moskvy. Prevádzač sa o všetko postaral a ja som v ten istý deň odišiel do Bieloruska.
Cítil si sa s ním bezpečne.
Ale nie, nie. Nebol to priateľ ani člen rodiny. Od odletu zo Somálska som sa necítil bezpečne. Povedal som si však, že sa musím dostať tam, kde to bude bezpečné.
Aká bola situácia na poľsko-bieloruskej hranici?
Desivo. Prvé, čo mi prišlo na um, bolo, že sa mi tu stane niečo zlé, že to nezvládnem, že jednoducho zomriem.
Videl som všetkých tých ľudí - zo Sýrie, Afganistanu, Jemenu, Etiópie, Somálska. Každá tvár vykresľovala iné utrpenie, každá tvár rozprávala iný príbeh, pretože každý mal iné dôvody, prečo musel opustiť svoj domov a prísť na toto hrozné miesto.
Niektorí tam uviazli na celé mesiace, bez prístupu k čerstvej vode alebo slušnému jedlu, mnohí boli po odchode, mnohých zbili vojaci. Boli tam rodiny s deťmi, matky s bábätkami na rukách. Boli tam aj starí, chorí, boli tam muži, ktorí sa zvíjali od žalúdočných bolestí, zranení a s rôznymi inými neduhmi.
Ako sa správali bieloruské služby?
Našťastie som sa s nimi nestretol. Bieloruská strana hranice sa nedá prejsť ako poľská, teda prejsť cez plot, pretože ich plot má senzory a hneď ako sa ho dotknete, alarm zavolá služby. Aby ste mohli nepozorovane prejsť, musíte sa prekopať popod neho.
Koľko času ste strávili v systéme, t. j. medzi hranicami?
To vám nepoviem, pretože si to jednoducho nepamätám. Pamätám si len to, že som 15. marca opustil Somálsko a 11. júna som prišiel do Nemecka.
Aké nebezpečenstvá číhajú na ženy na hraniciach? A ako sa môžu ženy brániť?
Pre ženy je to mimoriadne ťažké. Na bieloruskej strane hranice je veľa násilia a môže dôjsť aj k znásilneniu. Našťastie som sama takéto incidenty nezažila ani nebola ich svedkom.
Ako sa brániš? Je nemožné sa brániť. Ak vás dostane poľská armáda, môže si s vami robiť, čo chce. Mal som šťastie, že som sa im nikdy nedostal do rúk. Naopak, na vlastné oči som videl, čo vojaci robia ľuďom.
Čo napríkladad?
Videl som, ako ľuďom, ktorí stáli pri plote a prosili o vodu, jedlo alebo pomoc, liali do tváre paprikový plyn. Videl som aj to, ako strkajú ľudí cez tie malé dvierka v plote, viete ktoré?
Ano, cynicky sa im hovorí okná života..
Výber tohto okna často závisí od čísla hraničného stĺpika, na ktorom bol človek zastavený. Ak napríklad zadržia osobu na stanovišti s číslom 350, vyhodia ju na stanovišti s číslom 650 alebo 950, aby nevedela, kde ju vyhodili, aby nenašla svoju rodinu alebo priateľov.
A ako vyzerajú samotné odsuny?
Videl som, ako vyhodili jedného chlapca. Pred plotom ho bili, kopali do neho, pritlačili ho k zemi topánkami. Poľská armáda používa násilie neustále a proti všetkým. Pohlavie nechráni pred násilím, môže sa zdať, že armáda bije len mladých mužov, ale nie je to pravda. Bijú aj ženy a dospievajúce dievčatá. Pred odsunom berú ľuďom všetko, čo majú - telefóny, jedlo, teplé bundy.
Počul som príbehy, že armáda ničí ľuďom peniaze. Armáda nie je jediná.
Ani nie tak ničí, ale v prvom rade kradne. Berú všetko, aby sa ľudia už nepokúšali prekročiť hranice.
A je možné sa od hranice vrátiť napríklad do Minska alebo Moskvy?
Podľa môjho názoru to nie je možné.
Takže ako sa dá prežiť na hraniciach?
Skutočne až v lese získate predstavu o celej situácii, takže je ťažké sa na ňu nejako pripraviť. Takisto je ťažké sa na niekoho spoľahnúť. Nemôžete očakávať, že keď prekročíte hranicu, niekto na vás bude čakať. Môžete sa spoľahnúť len sami na seba.
Aké to bolo prekročiť hranice do Poľska?
Plot na bieloruskej strane som preliezol tak, že som vyliezol po rebríku, na vrchu som si porezal ruky o koncertinu a potom som sa zošmykol po jednej z tých vertikálnych priečok, 5 metrov dole, ako hasič idúci do akcie. Vedel som, že v lese sú vojaci a pohraničníci, ktorí len čakajú, aby ma mohli chytiť a hodiť späť, takže len čo som vkročil na poľskú stranu, začal som sa hnať dopredu. Bolo to veľmi ťažké, pretože som už niekoľko dní nič poriadne nejedol a nepil čistú vodu, a musel som si dávať pozor, aby som nespadol a nejako si neublížil, napríklad si nevyvrtol členok. Ako by som potom bežal?
Mal si strach?
Strašne, ale viete čo, na hraniciach som zistila, že som veľmi silná žena. Namiesto toho, aby som sa zrútila a plakala, začala som hľadať riešenia. Dobre, som sama v lese, čo môžem urobiť, aby som prežila? Dnes viem, že všetko zvládnem sama. Dôverujem si a verím si.
A predsa ste sa v určitom momente museli obrátiť na pomoc a podporu..
Brodila som sa tým lesom sama a opakovala som si - Sainab, musíš ísť ďalej, musíš to vydržať. Stále som sa obzeral, či ma niekto nesleduje, či ma niekto neprenasleduje. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, pretože som nešiel po rovnej ceste, ale krížom-krážom. Terén bol zvlnený a každú chvíľu som zakopával o spadnuté stromy, padal do jám a uviazol v blate. Hoci bolo poludnie, šum stromov a praskot konárov znel veľmi zlovestne.
V takýchto situáciách pracuje predstavivosť na plné obrátky. Už len bzučanie komára môže viesť k panike. Nakoniec som uviazol v bažine. Najprv som si myslel, že je to len jedna veľká kaluž, ale močiar ma začal obklopovať, tak som sa prikrčil pri strome ako na ostrove a potom som si povedal - Sainab, buď na seba dobrý a požiadaj o pomoc.
Humanitárni pracovníci, ktorí sa k vám dostali, mi povedali, že vyrazili ráno, za východu slnka, a išli k vám najmenej šesť hodín. Tiež mi povedali, že sa sami utopili v močiari po pás a že sa museli navzájom vyťahovať. Dievčatá pracujú na hraniciach už roky, ale taký močiar ešte nikdy nevideli..
Keď sa dostali ku mne, sľúbili, že ma tak nenechajú, pretože je to príliš nebezpečné miesto.
Dievčatá mi tiež povedali, že ich zaujal váš humor. Keď si pri vychádzaní z bažiny klesol po pás, namiesto Oh my God si vystrelil Oh my mud....
Páčilo sa im aj to, ako som cestou povzbudzoval a hovoril: "Poď, Sainab, ideme ďalej, tvoj otec by bol na teba hrdý", alebo to, ako som si v prestávkach na čaj brnkal svoju obľúbenú pieseň Perfect od Eda Sheerana.
Keď si odchádzal zo Somálska, dúfal si, že sa dostaneš na bezpečné miesto, kde si budeš môcť plniť svoje sny. Ale na tom teoreticky bezpečnom mieste ste museli utekať pred vojakmi cez bažiny.
A to je odpoveď na otázku, prečo som nezostal v Poľsku, ale odišiel do Nemecka. Áno, bol som už v Európskej únii, kde som teoreticky mohol požiadať o azyl a možno aj zostať v Poľsku, ale v Poľsku som sa necítil bezpečne. V praxi je nemožné požiadať o azyl na hraniciach. Uniformovaní policajti ľudí sledujú, zadržiavajú, bijú a vyhadzujú späť do Bieloruska. Okrem toho armáda zastupuje štát. Čo som si teda mal myslieť o poľskom štáte, keď som videl, čo poľskí vojaci robia ľuďom?
Keď ste opäť prišli do Poľska z Nemecka, už ako utečenec, zúčastnili ste sa na tlačovej konferencii, kde ste rozprávali príbeh dievčaťa, ktoré muselo utiecť z domu a ktoré sa chcelo stať lekárkou.
Vždy ma zaujímalo, ako funguje ľudské telo, v škole mi išla dobre angličtina, ale aj biológia. Na medicínu som chcela ísť nie kvôli peniazom alebo naplneniu ambícií mojich rodičov, ale preto, aby som študovala to, čo ma najviac zaujímalo.
Mnoho ľudí v Poľsku a v Európe vám neuverí. Povedia, že ľudia ako vy sem prichádzajú, aby destabilizovali Európu a žili z našich sociálnych dávok, a nie aby študovali medicínu alebo išli na polytechniku a stali sa inžiniermi.
Poznám tento názor, ale je to nezmysel. Viem, že ľudia sú rôzni, ale utečenci a migranti vôbec nechcú žiť zo sociálnych dávok. Pozrite sa sami, koľko migrantov alebo utečencov pracuje vo vašom meste alebo koľko z nich zamestnáva taký Amazon. Žijem v Nemecku a nikto by ma tu nenechal sedieť doma na dávkach, iba ak by som mal dieťa. Štát vás núti študovať, alebo ak máte viac ako 18 rokov, študovať a pracovať. Ak niekto sedí doma a nič nerobí, stráca nárok na akékoľvek dávky. Koniec príbehu, bodka. Na druhej strane, mnohí utečenci a migranti sú dnes predsa Európania, pracujú ako lekári aj ako inžinieri. Mnohí z týchto ľudí niečo dosiahli a nemôžete sa tváriť, že takíto ľudia neexistujú.
Počujete to? "Ak chcete požiadať o azyl, zostaňte v prvej bezpečnej krajine". Pre vás by to bola Keňa, však .
Áno, Keňa je bezpečnejšia ako Somálsko, ale nemal som možnosť rozhodnúť, kam pôjdem. Mal som 16 rokov a bolo rozhodnuté za mňa. Samozrejme, najlepšie by bolo, keby ste mohli ísť, kam chcete, ale ja som takúto možnosť nemal.
Mnoho ľudí nemá takúto možnosť voľby. Nazývame ich nelegálnymi migrantmi, pretože nejdú na hraničný priechod, ale na člnoch cez Stredozemné more alebo prekročia takzvanú zelenú hranicu v Podolsku..
Takýto názor ma veľmi bolí. Keď vypukla vojna na Ukrajine, Poľsko otvorilo svoje dvere a prijalo utečencov a utečenkyne z Ukrajiny. A veľmi dobre urobilo! Nehovorím, že by ste im nemali pomáhať, ale rovnako by ste sa mali správať aj k ľuďom na svojich hraniciach. Zatiaľ delíte ľudí na legálnych a nelegálnych; jedných hádžete cez plot a druhým pomáhate, poskytujete im bývanie a umožňujete im cestovať po celej Európe. To nemôžem akceptovať.
Ako môžete niektorým pomáhať a s inými zaobchádzať ako so zločincami, "ilegálmi"? A viete vôbec, pred čím títo ľudia cez Bielorusko utekajú? Viete, čo sa deje v ich krajinách? Viete, prečo sú v tomto lese?
Premiér Tusk oznámil pozastavenie práva žiadať o medzinárodnú ochranu v Podolsku.
Neviem, ako v politike, ale toto je predsa v rozpore s medzinárodným právom a jednoducho nehumánne.
Po tlačovej konferencii vo Varšave ste odišli do Podlasia a trvali ste na tom, že pôjdete proti hraničnému plotu.
Šialený nápad, však? Ale musel som to urobiť. Musel som vidieť, aké by to bolo stáť pod tým plotom, keď už som bol v bezpečí, v tom "legálnom". Prebehli mnou stovky emócií a rozplakala som sa.
Byla to pre teba nejaká forma terapie?
Nie, nemyslím si, že to bola. Chcel som len mať dobrú spomienku na to, čo sa dialo na tej hranici. Možno aj preto, aby som v budúcnosti mohol niekomu pomôcť.
