V posledných mesiacoch sa pravicová Meloniho vláda dostala na vojnovú dráhu so spoločnosťou Stellantis, nadnárodným automobilovým konglomerátom, ktorý v súčasnosti vlastní takmer všetky talianske automobilové značky. Konflikt vyvolala výroba modelov Fiat a Alfa Romeo v zahraničí.
This text has been auto-translated from Polish.
Taliansko bolo celé desaťročia spájané ako automobilová veľmoc. Fiaty sa vyrábali a masovo predávali vo všetkých kútoch sveta vrátane Poľska, zatiaľ čo Lancia a Alfa Romeo dosahovali úspechy v motoristickom športe. Teraz však sila talianskeho automobilového priemyslu nie je taká zjavná, najmä ak vylúčime trh so superautami, kde má napríklad Ferrari stále veľmi silné postavenie.
Výroba v posledných desaťročiach klesá, pričom viacerí výrobcovia ukončili svoju činnosť. Takmer všetky stále fungujúce značky vlastní nadnárodná spoločnosť Stellantis, kde majú zrejme väčšie slovo Francúzi. Navyše kritika zo strany talianskej vlády dopadá na orgány spoločnosti, ktoré obviňujú výrobcov zo zanedbávania talianskych tovární a veľmi selektívneho prístupu k rodokmeňu jednotlivých značiek.
Polské Milano a marocké Topolino? Nie, ďakujeme
V apríli tohto roku Alfa Romeo predstavila nový model s názvom Milano, ktorý odkazuje na korene značky založenej pred viac ako sto rokmi práve v Miláne. To sa však u talianskych úradov nestretlo s vrelým prijatím. V čom bol problém? Milano sa bude vyrábať v poľskom meste Tychy, takže názov bol považovaný za nesprávne naznačujúci taliansky pôvod, čo miestne zákony zakazujú. Stellantis musel ustúpiť a nový model vstupuje na trh ako Junior, pričom používa iný historický názov.
Toto nie je jediná takáto epizóda v spore medzi Meloniho vládou a spoločnosťou Stellantis. Pred niekoľkými mesiacmi zastavila Guardia di Finanza (finančná polícia) niekoľko stoviek elektrických Fiatov Topolino v prístave Livorno. Tentoraz to bolo z dôvodu prítomnosti talianskych vlajok na autách vyrobených v Maroku, ktoré boli opäť údajne zneužívané a podvádzali zákazníkov. Výrobca oznámil, že zo zadržaných áut a ďalších sérií odstráni označenie v tvare trikolóry, ale tým sa pravdepodobne neukončí neúprosná vojna medzi vládou a koncernom.
Zmätok okolo príliš talianskych názvov a symbolov je totiž len špičkou ľadovca. Hlavným zdrojom konfliktu je skutočnosť, že výroba automobilov v Taliansku klesá, za čo je v súčasnosti zodpovedný predovšetkým Stellantis, nástupca Fiatu, ktorý znižuje náklady a prepúšťa tisíce talianskych zamestnancov. To však sotva možno považovať za nový trend - za posledné štvrťstoročie klesla výroba osobných automobilov v Taliansku takmer o milión, na osemstotisíc vozidiel. Meloniho vláda chce túto situáciu zvrátiť a stanovila si cieľ vyrobiť 1,3 milióna v Taliansku vyrobených automobilov.
Talianski nacionalisti sa spoliehajú na čínske automobilky
Nečakané záchranné lano pre taliansky automobilový priemysel by mohli priniesť čínske investície. Neoficiálne sa hovorí o rokovaniach s viacerými výrobcami, ako sú Dongfeng a Chery, pričom všetky tieto spoločnosti sú vo vlastníctve štátu. Zatiaľ čo pre Taliansko by spolupráca znamenala záchranu pracovných miest, čínski výrobcovia by získali nielen prístup ku kvalifikovanej pracovnej sile a rozvinutej infraštruktúre, ale predovšetkým oporu pre expanziu na európske trhy.
Zatiaľ nie je isté, do akej miery slúži flirt s Číňanmi ako strašiak pre Stellantis, ktorý by veľmi nechcel ďalších konkurentov, a do akej miery predstavuje skutočný pokus prilákať do Talianska nového výrobcu. Ak Meloni naozaj chce to druhé, nie je dokonca vylúčené, že použije niektorú z už zaniknutých talianskych značiek, napríklad Autobianchi alebo Innocenti, ako vlajku, pod ktorou sa budú vyrábať čínske autá. Talianska vláda má totiž právo prevziať a previesť na iného investora značku, ktorá sa nepoužíva už najmenej päť rokov. Pre neznámeho zahraničného výrobcu by bolo siahnutie po starom názve drahé.
V súčasnosti obe uvedené značky vlastní spoločnosť Stellantis, takže ich odovzdanie konkurentovi by bolo ďalšou urážkou korporácie, ktorú Meloni tak kritizoval. Taliansky premiér mimochodom nie je jediným odporcom orgánov korporácie - generálny riaditeľ Carlos Tavares bol opakovane kritizovaný za to, že si dával plat 36 miliónov eur, pričom v spoločnosti znižoval počet pracovných miest a vyzýval na uťahovanie opaskov. Neexistujú však iní predsedovia vlád alebo hlavy štátov, s ktorými by mal Tavares také napäté vzťahy. V prípade Talianska do hry vstupuje frustrácia z chýb, ktoré sa stali v predchádzajúcich desaťročiach.
Privatizácia požiera vlastné deti?
Keďže Meloni obviňuje Stellantis z uprednostňovania francúzskych záujmov, je namieste sa pýtať, prečo by nadnárodná spoločnosť mala viac počúvať jednu krajinu. Jednoduchou odpoveďou by bolo pripomenúť, že francúzska vláda je jedným z hlavných akcionárov spoločnosti Stellantis - vďaka predchádzajúcemu spoločnému vlastníctvu spoločností Peugeot a Citroën vlastní v súčasnosti približne 6 % akcií spoločnosti registrovanej v Holandsku, a hoci sa to nemusí zdať veľa, zabezpečuje to zastúpenie štátu v rozhodovacích orgánoch spoločnosti Stellantis. Keď ide o osud ďalších závodov, takýto nástroj vplyvu sa niekedy ukáže ako neoceniteľný.
To vyvoláva ďalšiu otázku - tentoraz o dôvodoch neprítomnosti talianskej vlády medzi akcionármi najväčšieho talianskeho (čiastočne) výrobcu automobilov, keď to prináša také výhody.
Kedysi Alfa Romeo okrem iného patrila štátu, ale v 80. rokoch minulého storočia, keď sa v rámci neoliberálnej vlny rozpredával verejný majetok, pripadla Fiatu. Predtým vláda vlastníctvo automobilky využila napríklad na podporu rozvoja zaostalého juhu krajiny, keď sa rozhodla otvoriť nové továrne v oblasti Neapola. Talianska vláda sa zámerne zbavila takýchto nástrojov hospodárskej politiky a neponechala si ani menšinový podiel, ako to bolo vo Francúzsku, aby si zachovala vplyv na veľké automobilky.
Ďalšou ochranou záujmov miestneho priemyslu, od ktorej samotní Taliani upustili, boli silné pracovné práva na ochranu pred hromadným prepúšťaním a rýchlym zatváraním závodov. Keď Renziho vláda pred takmer desiatimi rokmi liberalizovala zákonník práce, malo to mať za následok prilákanie investorov a oživenie hospodárstva. V prípade automobilového priemyslu bol účinok opačný. Keď výrobcovia dostali od úradov takýto darček, využili ho na rýchlejší presun tovární do zahraničia a pravicová vládna koalícia neplánuje v tejto oblasti žiadne zmeny.
Paradoxne, vzhľadom na to je potenciálnou záchranou pre taliansky automobilový priemysel štátny podnik, ale ázijský. Čínskym výrobcom sa darí najmä vďaka štátnej podpore a tá v súčasnosti nie je výnimkou. V Turecku predstavuje viac elektrických modelov štátna spoločnosť Togg, ktorá plánuje do konca desaťročia vyviezť milión automobilov. V tomto svetle sa zdá, že poľská Izera zapadá do svetových trendov, hoci slimačie tempo realizácie celý projekt spochybňuje. Otvorenou otázkou zostáva, či súčasná vláda bude mať dostatok odhodlania dokončiť plány svojich predchodcov.
