Pred polstoročím vytvoril Jean-Marie Le Pen spolu s esesákmi a prokoloniálnymi teroristami malé zoskupenie radikálnej pravice, ktoré je dnes najpopulárnejšou francúzskou stranou. Tento muž zomrel, jeho odkaz však, žiaľ, pretrváva.
This text has been auto-translated from Polish.
Podľa starého príslovia je správne alebo nesprávne hovoriť o mŕtvych. Ak by sme sa ho mali držať, nekrológ Jean-Marie Le Pena by musel byť prázdny, aspoň v časti o jeho verejnej činnosti. Politická kariéra zakladateľa Národného frontu bola totiž postavená na rozsievaní nenávisti, popieraní alebo bagatelizovaní holokaustu, vytváraní obetných baránkov z moslimov a neustálych súdnych sporoch, v ktorých Le Pen zvyčajne vystupoval ako obžalovaný.
Iróniou osudu patriarcha francúzskej krajnej pravice zomrel práve v čase desiateho výročia útoku na "Charlie Hebdo", s ktorým bol vždy v rozpore. Satirický časopis svojho času bojoval za zákaz Národného frontu, a to s veľmi dobrými dôvodmi, najmä ak sa pozrieme na korene hlavnej francúzskej nacionalistickej strany a jej spoluzakladateľov.
Le Penovi nacistickí kolegovia
Keď v roku 1972 vznikol Národný front, za jeho lídra bol zvolený Jean-Marie Le Pen, ktorý už mal krátke parlamentné skúsenosti, keďže sa do Národného zhromaždenia dostal z listiny populistického hnutia Pierra Poujada. Bola to do značnej miery taktická voľba, keďže Le Pen patril medzi najumiernenejších zakladateľov novej strany. Kto teda boli ostatní?
Patria k nim napríklad členovia teroristickej Organizácie tajnej armády (OAS), ktorá sa stavala proti likvidácii francúzskeho koloniálneho impéria a bola zodpovedná za neúspešný atentát na prezidenta De Gaulla. K tomu sa pridajú kolaboranti z druhej svetovej vojny, ktorí sa podieľali na budovaní vichystického Francúzska, patrili k fašistickým milíciám a boli zodpovední za brutálne potláčanie odporu. Akoby to nestačilo, spoluzakladateľmi Národného frontu boli esesáci z francúzskej divízie Waffen SS, napríklad Léon Gaultier a Pierre Bousquet.
Druhý menovaný, ktorý pôsobil ako pokladník novej strany, bol niekoľko rokov predtým vylúčený z rasisticko-nacionalistického Európskeho hnutia za slobodu za nacizmus a organizovanie seminárov o čítaní knihy Mein Kampf Adolfa Hitlera. Bousquet mal byť zasa tesne po vojne gilotinovaný za kolaboráciu, ale trest smrti bol nakoniec zmenený na niekoľkoročné väzenie. Aj mnohí ďalší z prvých lídrov FN mali za sebou nevykonané tresty smrti, pobyty vo väzení alebo tresty národnej degradácie (osobitná sankcia, ktorá kolaborantov zbavuje niektorých občianskych práv), ale Le Penovi nevadilo, že sa stal tvárou organizácie s takýmito kádrami.
Sám Jean-Marie nebol vo svojich názoroch od nich ďaleko. Taktiež vybieloval kolaborantské vichystické Francúzsko, maršala Pétaina nazýval väčším hrdinom ako De Gaulle a opustenie Alžírska považoval za akt hanby pre posledne menovaného. Okrem toho sa Le Pen tucet rokov pred založením Národného frontu dobrovoľne prihlásil do boja za udržanie francúzskej nadvlády nad týmto severoafrickým štátom, čo je ďalšia neslávna stránka jeho životopisu.
Od mučenia Alžírčanov po druhé kolo prezidentských volieb
V francúzskom Alžírsku Jean-Marie Le Pen slúžil ako spravodajský dôstojník a zakladal si na brutalite, s akou zaobchádzal s podozrivými spolupracovníkmi národnooslobodzovacieho hnutia FLN a niekedy aj s náhodnými okoloidúcimi. Početné svedectvá - obetí aj spolubojovníkov - hovoria o mučení Alžírčanov, mučení elektrickými šokmi a popravách niektorých z nich. V dome jednej z obetí výsluchu (mučenej a zabitej pred očami svojich detí) francúzsky poručík zabudol svoj nôž, podozrivo podobný modelu pôvodne vyrobenému pre Hitlerjugend, s vyrytým nápisom "J. M. Le Pen 1er REP".
Dotyčný sa niekoľko rokov po vojne sám priznal k mučeniu v Alžírsku, ale vysvetlil to potrebou získať kľúčové informácie od "teroristov" a väčšinu obvinení poprel. Niekedy žaloval médiá a historikov, ktorí mu vyčítali mučenie civilistov, hoci častejšie sa hlásil na súdy ako obžalovaný. Le Penova politická kariéra bola skutočne poznačená kontroverziami, ostrými polemikami a nenávistnými prejavmi.
Za svoju apológiu vojnových zločinov, diskrimináciu LGBT osôb, útoky na náboženské menšiny a urážky politických oponentov si zakladateľ Národného frontu vypočul celkovo viac ako 25 rozsudkov. Viaceré z nich sa týkali Le Penových výrokov, že plynové komory boli len "detailom histórie" - preto sa po jeho smrti často ironicky tvrdilo, že Jean-Marie sa týmto detailom stal. Ďalšie žaloby sa týkali jeho rasistickej vízie Francúzska, v ktorej nevidel miesto pre občanov nesprávneho pôvodu alebo náboženstva. Vodca FN rozdeľoval spoločnosť na skutočných a "papierových" Francúzov, čím zvyšoval sociálne napätie.
Napriek neustálym súdnym sporom Národný front silnel a Jean-Marie Le Pen sa stal jeho nespochybniteľným vodcom. Krajná pravica, ktorá založila svoje kampane na odpore voči prisťahovalectvu, euroskepticizme, radikálnom antikomunizme a ultrakonzervativizme, sa v 80. rokoch 20. storočia etablovala na francúzskej politickej scéne a v každých ďalších voľbách získala desať až desať percent hlasov. V roku 2002 sa vďaka roztrieštenosti ľavice ukázalo, že to stačí na to, aby sa prezentovala v druhom kole prezidentských volieb, čo bolo v tom čase pre Francúzsko hlbokým šokom a mobilizovalo občanov, aby masovo hlasovali za Chiraca proti Le Penovej.
Jean-Marie Le Pen nedokázal prelomiť sklenený strop, zostal príliš kontroverznou a radikálnou postavou, zatiaľ čo jeho dcéra úspešne demonštrovala Národný front, v posledných voľbách získala až tretinu hlasov a stredopravá vláda sa stala závislou od podpory nacionalistov. Starší Le Pen na to doplatil vylúčením zo strany, ale aj napriek tomu sa sám dočkal ďalekosiahlej rehabilitácie, ako ukázali reakcie po smrti nestora krajnej pravice.
Smrť oslavovali v uliciach, vo vládnych kruhoch ju privítali so smútkom
Odchod Jeana-Marieho jeho politické kruhy prirodzene privítali so smútkom a oplakávali smrť "štátnika" a "vlastenca". Na druhej strane ľavica nešetrila kritikou na adresu zosnulého, vyčítala mu všetky prešľapy a triezvo konštatovala, že zomrel človek, ale nie jeho politické myšlienky, proti ktorým treba stále bojovať. Menej vyvážené názory mali mnohí Francúzi spontánne oslavujúci Le Penovu smrť v uliciach všetkých väčších francúzskych miest, kde sa odpaľovali ohňostroje a otvárali fľaše šampanského, akoby to bolo na Nový rok.
To sa zasa stretlo s ostrým odsúdením zo strany politikov z vládnych kruhov na čele s konzervatívnym šéfom ministerstva vnútra Brunom Retailleauom. Postoj stredopravých strán je tu nanajvýš príznačný pre normalizáciu radikálnej pravice vo francúzskom hlavnom prúde. Nový šéf vlády François Bayrou sa k úmrtiu zakladateľa Národného frontu vyjadril veľmi zmierlivo, keď Le Pena označil za významnú osobnosť francúzskeho politického života a bojovníka, ale jeho rasizmus, neslávnu minulosť či desiatky súdnych rozsudkov, ktoré ho ťažia, nechal mlčky bokom. Každopádne, väčšina Macronistov si zvolila mlčanie úplne, pravdepodobne nechcúc vyjadriť svoj skutočný názor na zakladateľov strany, s ktorou sa nachádzajú v neformálnej koalícii.
Francúzsko sa zmenilo od roku 2002, keď prezident Chirac odmietol diskutovať s líderkou krajnej pravice a odpor voči Le Penovej zjednotil viac ako 80 percent voličov. Boli to tiež časy, keď politický stred ešte patril medzi hlavných odporcov nacionalistov, pamätajúc na škodlivosť ich myšlienok a korene Národného frontu. Kedysi dávno, keď Le Penová a jej kolegovia prišli narušiť stretnutie Simone Veilovej, tváre boja za ženské práva a zároveň Židovky, ktorá prežila holokaust, hodila ich smerom "nebojím sa vás, prežila som stretnutie horšie ako vy, ste len esesáci v trenírkach".
Teraz sú ich dedičia krok od moci a usilovne sa snažia prepísať nepohodlnú minulosť. Preto stojí za to pripomenúť si skutočné názory Jeana-Marie Le Pena alebo identitu ostatných zakladateľov Národného frontu, pretože hoci nacionalisti urobili veľa pre zlepšenie svojho imidžu, jablko nepadá ďaleko od jablone.
