Diskusia okolo kampane Posledná generácia, ktorou už niekoľko týždňov blokujem varšavskú Wisłostradu, je rovnako predvídateľná ako frustrujúca. Vážení publicisti, komentátori, strýkovia dobrých rád: nemôžete zjesť koláč a ešte ho aj mať.
This text has been auto-translated from Polish.
Od redakcie: Blokády poslednej generácie, mladých klimatických aktivistov, sa stali najvýznamnejším hnutím občianskeho odporu v priebehu jedného roka od nástupu demokratických koaličných strán k moci - a rozdelili Poľsko.
Ponúkli sme aktivistom a aktivistkám Poslednej generácie miesto na našej webovej stránke - aby mohli prezentovať svoje argumenty novinárskou formou a dostať sa aj k tým, ktorí nie vždy rozumejú motivácii blokád a požiadavkám, ktoré vznášajú. Pretože to, čo robí Posledná generácia a ďalšie klimatické alarmistické organizácie, je demokratická politika..
*
"Chuligánske výčiny alebo legitímna občianska neposlušnosť?" - pýta sa TVN24. Lech Wałęsa na Facebooku píše: "Som solidárny a podporujem protest. Nepodporujem však formy, metódy protestu". V súvislosti s listom na podporu Poslednej generácie viac ako stovky aktivistov bývalej "Solidarity" a demokratickej opozície, právnikov a ľudí z oblasti vedy a kultúry "Wyborcza" uverejňuje ľútostivý názor Piotra Beniuszysa s pôvabným vyhlásením: "Medzi klimatickým popieraním a klimatickou hystériou je celá paleta odporúčaných postojov". Ostapiuk na Oko.press poradí: "Obávam sa, že Posledná generácia svojimi metódami môže mnohých ľudí odradiť od boja proti klimatickým zmenám [...]".
Pýtate sa nás: nehovorte tak tvrdo, pretože to nikto neprijme. Nebuďte takí radikálni, lebo si odcudzíte verejnosť. Neprotestujte spôsobom, ktorý polarizuje verejnosť.
Postavme sa teda tomuto rozporu, pretože je to to najzaujímavejšie, čo z týchto názorov vyplýva. Ako to je, sympatizujete, ale nepodporujete? Súhlasíte s požiadavkami, ale nie s metódami? Môžeme protestovať, ale nie tak, aby nás bolo počuť? Môžeme otvorene hovoriť o klimatickej kríze, ale nie preto, aby sme niekoho vystrašili?
Vaše pripomienky mi pripomínajú jeden z mojich obľúbených citátov:
"Takmer som dospel k poľutovaniahodnému záveru, že najväčšou prekážkou černocha na ceste k slobode nie je člen Bielej občianskej rady alebo Ku-klux-klanu, ale biely centrista, ktorý sa viac angažuje za "poriadok" ako za spravodlivosť; ktorý uprednostňuje negatívny mier, ktorý je absenciou napätia, pred pozitívnym mierom, ktorý je prítomnosťou spravodlivosti; ktorý neustále hovorí: "Súhlasím s vami, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sledujete, ale nemôžem súhlasiť s vašimi metódami priamej akcie" [...]. Plytké pochopenie zo strany ľudí dobrej vôle frustruje viac ako úplné nepochopenie zo strany ľudí zlej vôle. Mierne prijatie vyvoláva väčšie zdesenie ako úplné odmietnutie".
Toto je úryvok z Letter from Birmingham Jail, v ktorom Martin Luther King čelí reformistickej kritike svojej kampane zo strany bielych kresťanov a tej časti černošskej komunity, ktorá vzdala boj a prispôsobila sa segregačnému systému.
Aj ja som frustrovaný týmto "povrchným chápaním" - v našom prípade: hrozby, ktorú predstavuje klimatický kolaps, a hlbokej nespravodlivosti, ktorá z neho vyplýva. Nedokážem sa preniesť cez nekriticky opakované frázy o aktivistoch, protestoch či radikalizme. Prostredníctvom pouličných blokád Poslednej generácie sa mnohí ľudia podieľali na poradenstve protestujúcim, ako správne postupovať. Preto cítim povinnosť ponúknuť týmto ľuďom, mienkotvorným osobnostiam rôzneho druhu, niekoľko rád, ako sa zúčastňovať na verejnej diskusii v čase blokády.
Vezmite naše ciele vážne
Po prvé, chcem zdôrazniť, že úlohou protestu nie je, alebo aspoň nie nevyhnutne, budovať verejnú podporu pre nejaké hnutie. Napriek tomu je to jeden z najčastejších argumentov, s ktorým sa stretávam medzi kritikmi Poslednej generácie.
"Odborníci", ktorí v médiách tvrdia, že Posledná generácia je neefektívna, keďže uskutočňuje kontroverzné akcie, vychádzajú z chybných predpokladov. Ak by odpor voči protestujúcim bol ukazovateľom úspešnosti sociálnych hnutí, potom by sufražetky ničiace obrazy a rozbíjajúce výklady boj za volebné právo žien prehrali. Keďže v 60. rokoch až 85 % Američanov tvrdilo, že protesty černochov škodia ich veci, hnutie za občianske práva nemohlo dosiahnuť žiadne úspechy. Je len prirodzené, že verejné protesty sa stretávajú s vlnou nespokojnosti zo strany outsiderov. Protest narúša poriadok a pokoj - a práve na to je tu.
Ako to výstižne zhrnul Wladyslaw Frasyniuk v rozhovore pre TVP Info: "Aj nás [ľudí zo Solidarity] bola menšina a drvivá väčšina buď mlčala, alebo s nevôľou vnímala, že kvôli nám ľudia prichádzajú o prácu, chodia do väzenia a čelia iným represiám."
Pripomíname teda, že pre sociálne hnutie je rovnako, ak nie viac, dôležitá viditeľnosť a rozpoznateľnosť, možnosť slobodne vystupovať v masmédiách a získavanie nových členov. To je niečo, s čím si Posledná generácia poradila veľmi dobre, a vďačí za to polarizácii, nie jej vyhýbaniu sa. Neobjavili sa ani presvedčivé výskumy, ktoré by dokazovali, že radikálne protesty odrádzajú od klimatickej politiky.
Prieskum More in Common, ktorý sa často uvádza ako dôkaz v tejto veci, v žiadnom bode netestuje podporu verejnosti požiadavkám klimatického hnutia. Naopak, viaceré prieskumy potvrdili opačné pozorovanie: že neexistuje žiadna korelácia medzi podporou protestov a podporou požiadaviek hnutia.
Tým, ktorým úprimne záleží na úspechu klimatického hnutia, preto navrhujem, aby sa buď zaujímali o stratégiu Poslednej generácie a pripojili sa k niektorému z našich otvorených stretnutí, alebo sa pokúsili sami založiť inú organizáciu, ktorá účinne prerazí do hlavného prúdu. Takáto zdravá konkurencia nám len prospeje.
Prijmite zodpovednosť za verejnú diskusiu
Po druhé, konečne sa vyrovnajme s úsudkom, že radikálne protesty odrádzajú verejnú mienku. Ako to často býva, nie je úplne nesprávny, ale vychádza z prílišného zjednodušenia. Veď ako vysvetlíme skutočnosť, že blokády ciest sú prijateľné, keď ich robia poľnohospodári, ale poburujúce, keď ich blokuje Posledná generácia? Veď do verejnej diskusie sa nezapájajú len protestujúci a verejnosť. Médiá a verejne činné osoby majú oveľa väčší vplyv na to, čo sa hovorí a ako sa to hovorí. Práve oni sa v mnohých ohľadoch snažia vytvoriť dojem, že medzi "obyčajnými ľuďmi" a "aktivistami" je priepasť nepochopenia.
Prvou, pomerne jednoduchou stratégiou je zvoliť správny jazyk. Posledná generácia sú varšavskí mladí ľudia, dosť odtrhnutí od reality a vôbec nie ako Poliaci. Okrem toho sú to "aktivisti", tá v Poľsku nenávidená skupina moralizátorov, obrazoborcov a záškodníkov. V článku sa tiež píše, že "podľa niektorých" sú to "ekoteroristi" alebo "zločinecká skupina" a nikto ich už nebude ľutovať.
Novinár snažiaci sa odradiť verejnosť od Poslednej generácie má v podstate dva ciele. Jedným je zatajiť akékoľvek osobné charakteristiky protestujúcej, s ktorými sa divák stotožní: že je matkou, susedkou alebo učiteľkou; že pochádza z Chorzova; že blokuje hnutie prvýkrát a bojí sa. Druhým je otočenie mačky na hlavu. Namiesto toho, aby sme sa pýtali: "Prečo vláda nechce realizovať požiadavky Poslednej generácie?" alebo "Čo musíme urobiť, aby sme zabránili najhorším dôsledkom klimatickej krízy?" použije osvedčený whataboutism: "Čo ak sanitka uviazne v zápche?". "A čo emisie Číny?"
Aby bolo jasné. Prestaňte nás nazývať mladými aktivistami. Začnite hovoriť s rodičmi a starými rodičmi, ktorí sedia na vozovke. Spýtajte sa blokádnikov, kam prišli do Varšavy protestovať.
Namiesto toho, aby ste hovorili "podporujem vás, ale musím byť diablovým advokátom", skúste byť aspoň raz advokátmi dobrej veci.
Prezentujte úprimné úmysly
Hoci som pevne presvedčený, že stratégia Poslednej generácie nám dáva relatívne najväčšiu šancu na úspech, celá táto debata o úspechoch, výhodách, neúspechoch a slabinách nášho hnutia sama o sebe odvádza pozornosť od základného argumentu, ktorý predložil muž prilepený na Vislanskej magistrále.
"Som tu pre svoje hodnoty, robím niečo dobré".
S týmto tvrdením sa ťažko polemizuje, preto sa ho verejne známe osobnosti buď snažia zosmiešniť, alebo úplne ignorovať. Existuje však aj iná cesta. Stretnutie s úprimnosťou úmyslov protestujúcich nám všetkým môže pripomenúť, aké občianske spoločenstvo, akú budúcnosť a aké postoje od seba navzájom chceme vo chvíli krízy.
Takúto občiansku odvahu nám v posledných týždňoch a mesiacoch preukázali už stovky ľudí. Ewa Siedlecka, Miłosz Wiatrowski, Jacek Żakowski a Joanna Szczepkowska, ktorí medzi prvými verejne podporili Poslednú generáciu. Władysław Frasyniuk, Danuta Kuroń, Marta Lempart, Agnieszka Holland a mnohí ďalší signatári Listu Poslednej generácie. A dnes aj redaktori Krytyky Politycznej, ktorí pochopili, že aj novinár si každým slovom a každou bodkou vyberá stranu.
Dnes vás žiadam, aby ste im túto úprimnosť opätovali. Namiesto vašich rád a názorov budeme s pochopením prijímať vašu podporu aj nepriateľstvo. História posúdi, kto mal pravdu.
**
Andrzej Jurowski - študent sociológie a antropológie na Varšavskej univerzite. Už niekoľko rokov spája prácu a sociálnu činnosť. Spoluzakladateľ a jeden z lídrov organizácie Posledná generácia.