Kabinet Michela Barniera, ktorý vznikol v septembri, neprežil do konca roka a len tri mesiace po vymenovaní konzervatívca za predsedu vlády prehral hlasovanie o dôvere. Ide o rekordne krátke funkčné obdobie a Barnierov nástupca (nech to bude ktokoľvek) nebude mať o nič priateľskejšie podmienky. Francúzsko bude pravdepodobne čeliť ďalším mesiacom politickej nestability.
This text has been auto-translated from Polish.
Začiatkom septembra Emmanuel Macron zveril portfólio predsedu vlády skúsenému Barnierovi a ten koncom mesiaca predstavil mená svojich ministrov, ktorí sú zložení zo stredových a pravicových strán. Nová vláda bola menšinová a okamžite čelila hlasovaniu o nedôvere na základe iniciatívy Nového ľudového frontu (NFP), ľavicovej koalície, ktorá sa v júlových voľbách umiestnila na prvom mieste.
Barnier prežil len vďaka tichej podpore nacionalistov z Národnej jednoty (RN). Zoskupenie Marine Le Penovej sa neformálne spojilo s macronistami a na oplátku očakávalo tvrdú protiimigračnú politiku a sériu ústupkov od Barnierovej vlády. Ako sa práve ukázalo, táto provizórna koalícia neobstála vo svojej prvej vážnej skúške - hlasovaní o rozpočte na rok 2025.
Budget, ktorý rozdelil francúzsky parlament
Už aj tak neistú situáciu Barnierovej menšinovej vlády ešte viac sťažila skutočnosť, že Francúzsko v budúcom roku čelí mimoriadne vysokému rozpočtovému deficitu, ktorý by mal podľa prognóz dosiahnuť približne 6 % HDP. Každý z troch parlamentných blokov navrhuje iné riešenie tohto problému: ľavica žiada vyššie dane pre bohatých, liberáli hovoria najmä o rozpočtových škrtoch a nacionalisti sa zmietajú medzi týmito možnosťami, pričom na jednej strane kritizujú zvyšovanie daní a na druhej strane sú proti škrtom - pokiaľ by sa nemali dotknúť byrokracie a prisťahovalcov. Podľa politikov RN by zníženie počtu byrokratov a odňatie práva na zdravotnú starostlivosť prisťahovalcom zaplátalo rozpočtovú dieru, v čom jedni uvidia značnú dávku optimizmu, iní demagógiu.
Ministerstvo financií sa nakoniec snažilo prispôsobiť rôznym nápadom a počítalo aspoň s dočasným zvýšením daní pre bohatších občanov, ale hlavným receptom malo byť tradičné uťahovanie opaskov so znižovaním výdavkov na verejné služby a zvyšovaním cien energií, ktoré by zasiahlo najmä vrecká chudobnejších ľudí. Barnier preto nemohol počítať s podporou ľavice, hoci to od začiatku vedel a prezidentský tábor spolu s poslancami RN neváhal odmietnuť pozmeňujúce návrhy NFP, ktoré zmierňovali bremeno nových záťaží pre väčšinu občanov na úkor najbohatších Francúzov a nadnárodných korporácií.
Vážnejším problémom bola nespokojnosť nacionalistov, ktorí Barnierove ústupky považovali za nedostatočné. Konzervatívno-liberálna vláda sa nechystala vzdať vyšších poplatkov za energie ani zlepšiť valorizáciu dôchodkov. Okrem toho by však zbavenie prisťahovalcov ich ústavou zaručených práv bolo pre centristických poslancov vládnej koalície príliš veľkým krokom. Priestor na dohodu s RN bol preto malý.
90 dní Barniera a Basta
Barnier, vedomý si takmer istej porážky pri hlasovaní o návrhu rozpočtu, sa v krajnom prípade chopil (ne)slávneho článku 49.3 ústavy, ktorý umožňuje presadiť legislatívu bez parlamentu. Tento trik v posledných rokoch spoľahlivo fungoval a Barnierovi predchodcovia Elisabeth Borneová a Gabriel Attal ho využívali výnimočne často. Tentoraz sa však ukázalo, že pozícia vlády je príliš slabá na to, aby prežila hlasovanie o nedôvere, ktoré je v tomto postupe jediným spôsobom, ako zabrániť tomu, aby zákon vstúpil do platnosti.
Za odmietnutie rozpočtu a zároveň odvolanie Barniera hlasovalo 331 z 577 poslancov Národného zhromaždenia. Ide len o druhý pád vlády v dôsledku hlasovania o nedôvere v histórii piatej republiky - predchádzajúcou obeťou tejto procedúry bol Georges Pompidou v roku 1962. V roku 1962, teda v realite ešte neotraseného nového politického režimu a tesne po skončení brutálnej vojny v Alžírsku. To ukazuje na rozsah zlyhania Emmanuela Macrona, ktorý v posledných mesiacoch uvrhol republiku do chaosu na desaťročia takmer nepredstaviteľného, ak vezmeme do úvahy existenciu systémových mechanizmov posilňujúcich výkonnú moc práve preto, aby sa takýmto situáciám predchádzalo. Navyše Barnierova vláda vydržala len 90 dní, čo je neslávny rekord.
Po porážke RN v parlamentných voľbách - alebo prinajmenšom po výraznom sklamaní, pretože hoci nacionalisti dosiahli svoj najlepší výsledok v histórii, po triumfe v eurovoľbách dúfali vo viac - sa občas hovorilo o Macronovej genialite vyviesť Le Penovú z rovnováhy nečakaným gambitom, ktorý umožnil republikánskemu frontu odraziť ofenzívu krajnej pravice. Teraz je však kráľ nahý. Sám ako nikdy predtým, pričom mu jeho vlastný politický tábor vyčíta, že svojím riskantným rozhodnutím uvrhol Francúzsko do najhlbšej politickej krízy v jeho novodobej histórii.
Kto vezme veci do vlastných rúk?
Na základe ustanovení ústavy piatej republiky nie je možné vyriešiť súčasnú patovú situáciu nariadením ďalších predčasných volieb. Macron sa k tomuto opatreniu bude môcť uchýliť až rok po predchádzajúcom rozpustení parlamentu, t. j. v júni budúceho roka. Dovtedy prejdú Matignonským palácom ďalší dvaja premiéri, ak ich kabinety budú mať podobne krátku životnosť ako ten posledný. Samozrejme, prezidentský tábor by sa tomu najradšej vyhol a burza mien s potenciálnymi Barnierovými nástupcami sa už začala, ale žiadna nezaručuje veľký úspech.
Macron môže siahnuť po ďalšom veteránovi, napríklad centristovi Françoisovi Bayrouovi, ale Barnier už ukázal, že len skúsenosti nestačia. Ďalšími v poradí sú dvaja šéfovia ministerstva vnútra, súčasný a jeho predchodca, Bruno Retailleau, respektíve Gérald Darmanin. Obaja sú známi svojím tvrdým protiimigračným postojom, takže by to bolo prikývnutie nacionalistom. Otázkou je, na aké ďalekosiahle ústupky je ochotné pristúpiť centristické krídlo macronistov. Pre nich by bolo lepšou alternatívou oslovenie ľavého stredu prostredníctvom nominácie bývalého socialistického premiéra Bernarda Cazeneuva, ale na dosiahnutie parlamentnej väčšiny by bola potrebná prakticky celá NFP a tá požaduje premiérske portfólio pre Lucie Castets, s čím zase nesúhlasí prezident.
Výsledkom je, že na politickom obzore Francúzska nie je vidieť ani stabilnú vládnu koalíciu, ani jednoduché riešenie pretrvávajúcej krízy. Teoreticky by Macron mohol Barniera do funkcie vymenovať ešte raz a robiť to až do konca, pričom by vládol provizórnymi dekrétmi, čo má však svoje obmedzenia. Jadrovou možnosťou by bolo využitie článku 16 francúzskej ústavy, ktorý prezidentovi v situácii inštitucionálnej krízy udeľuje výnimočné právomoci - na základe nich by mal Macron možnosť presadiť napríklad zákon o rozpočte na nasledujúci rok, čo by sa však nepochybne stretlo s obrovským politickým a spoločenským odporom, aby som nepovedal pompézne: s revolúciou.
Naproti tomu riešenie, ktoré Macronovi navrhujú niektorí oponenti, je odstúpenie a nariadenie predčasných prezidentských volieb. Naposledy takáto situácia nastala v roku 1969, keď odstúpil Charles De Gaulle. Ťažko od Macrona očakávať takýto krok, ale scenár, v ktorom sa ho opozícia pokúsi vynútiť dôsledným odvolávaním po sebe nasledujúcich prezidentových nominantov na post predsedu vlády, nie je vylúčený. Teda ak sa vôbec nájdu záujemcovia o momentálne najhorúcejšie kreslo vo francúzskej politike.
