V mestách ako Ľvov a Černivci plynie život takmer normálne a pokoj je aj v Karpatoch. Šanca stretnutia s raketou je minimálna a letecký poplach sa aktivuje dlho pred jej príletom.
This text has been auto-translated from Polish.
Ranný vlak z Przemyśla do Kyjeva je ako Babylonská veža. Keď som sa pred časom potuloval po jeho vagónoch a pripravoval reportáž o ukrajinskej železnici, napočítal som štrnásť rôznych jazykov. Je to veľmi pohodlná služba - jazdí na modernej trakčnej jednotke typu Pendolino, cesta trvá len desať hodín a hraničná kontrola prebieha oveľa hladšie ako na cestných priechodoch. Niet divu, že vlak je obľúbenou voľbou pre diplomatov cestujúcich do vojny, dobrovoľníkov, novinárov, humanitárnych pracovníkov, ale aj bežných turistov.
V predsieni jedného z vagónov natrafím na horúčkovitého vlogera, ktorý o svojej ceste vlakom informuje na Twitchi. Zvyčajne rozpráva o svojich dobrodružstvách v počítačových hrách, ale tentoraz sa rozhodol ísť do skutočnej vojny. V zábere má rozostavené moro batohy, zvýšil hlasitosť aplikácie, ktorá varuje pred vzdušnými poplachmi, a pred svojimi sledovateľmi máva vyjúcim smartfónom.
Mladá sprievodkyňa, ktorú oslovím o pár metrov ďalej, sa na scénu pozerá s pobavením. - Na tejto trase ich nie je málo, dokonca prichádzajú z Ameriky, - priznáva. - Raz sme mali chlapca, ktorý spanikáril kvôli poplachu a dožadoval sa zastavenia vlaku. Museli zasiahnuť služby. Je však dobré, že prichádzajú. Možno tak na nás svet nezabudne.
Vojnová turistika sa rozvinula v 90. rokoch, keď do bývalej Juhoslávie a Čečenska cestovali milovníci vzrušenia. V Spojených štátoch dokonca existujú cestovné kancelárie, ktoré sa špecializujú na zájazdy do bojových zón po celom svete. Na Ukrajine sa od roku 2014 - teda od vypuknutia vojny v Donbase - tento druh podnikania tiež rozvíja zdola. Ako vtedy informoval portál TSN.ua, úplatky poskytnuté armáde umožnili ľuďom na Ukrajine a vo svete navštíviť výcvikové priestory, strieľať z granátometov alebo dokonca lietať na stíhačkách.
Po vypuknutí plnohodnotnej vojny turisti navštevujú najmä oslobodené oblasti Kyjeva - Bučeu, Irpin či Hostomel. Miestne turistické kancelárie (vrátane napríklad spoločnosti, ktorá sa predtým špecializovala na zájazdy do Černobyľu) ponúkajú možnosť vidieť "zničené domy, zničenú nepriateľskú techniku, zvyšky zbraní a munície", ako aj možnosť porozprávať sa so svedkami invázie alebo mať možnosť "rozdávať humanitárnu pomoc". Na tento typ zájazdu sa berú predovšetkým politici, diplomati alebo známe osobnosti, ktoré navštívia Ukrajinu, ale je možné si ho zakúpiť aj súkromne.
Antropológovia nazývajú návštevu miest poznačených katastrofou alebo smrťou "temnou turistikou". Zvyčajne sa naň pozerajú kriticky a všímajú si nezdravé úmysly prichádzajúcich divákov. Upozorňujú aj na nepohodlie miestnych obyvateľov, ktorí sú vzhľadom na svoju ťažkú polohu pozorovaní ako v zoologickej záhrade.
Okrem iného aj z tohto dôvodu je ukrajinská Štátna agentúra pre rozvoj cestovného ruchu umiernená, pokiaľ ide o podporu medzinárodného cestovného ruchu, hoci od neho neodrádza. "Spočiatku sme boli veľmi proti cestovaniu do deokupovaných oblastí. Bolo to totiž pre miestnych obyvateľov traumatizujúce. Dnes však vidíme zmenu. Ľudia sú pripravení rozprávať svetu o hrdinstve Ukrajincov a zločinoch Rusov." - povedala nedávno novinárka CNN Mariana Oleskiw, šéfka agentúry.
Návšteva Ukrajiny je spôsobom, ako podporiť obyvateľov vojnou zmietanej krajiny - nie nevyhnutne najlepším, ale nepochybne jedným zo spôsobov. UNESCO odhaduje vojnové škody v sektore cestovného ruchu a kultúry na Ukrajine na takmer 20 miliárd dolárov. Napriek tomu veľká časť turistickej infraštruktúry funguje - aj keď len pre miestnych turistov. Najčastejšie cestujú z východu, ktorý je bližšie k frontovej línii, na bezpečnejší západ krajiny.
V mestách ako Ľvov a Černivci život plynie takmer normálne a pokoj je aj v Karpatoch. Šanca stretnúť sa s raketou je minimálna a letecký poplach sa spúšťa dlho pred jej príletom (nie ako napríklad v Charkove, blízko ruských hraníc, kde sú rakety niekedy rýchlejšie ako sirény). Kyjev je častejšie terčom útokov, ale má aj najlepšiu protivzdušnú obranu. Napriek Rusku život v hlavnom meste pulzuje, stále sa otvárajú nové reštaurácie, kníhkupectvá a dokonca aj kluby. Fungujú však len cez deň, pretože v noci platí zákaz vychádzania.
Oplatí sa teda ísť na vojnovú Ukrajinu ako turistovi? Žiadne miesto v krajine nie je stopercentne bezpečné a orgány ukrajinského štátu fungujú obmedzene, preto ministerstvo zahraničných vecí neodporúča poľským občanom takéto cesty. Ani ja by som sa ich neodvážil podporovať. Ak však o nej uvažujete, odporúčam vám oboznámiť sa s informáciami uvedenými na stránke VisitUkraine.today, poobzerať sa po poistení pasívnej vojny (niektoré poisťovne ho ponúkajú), zásobiť sa škrtidlom a zvážiť školenie taktickej medicíny (alebo si aspoň obnoviť kurz prvej pomoci).
Je takéto cestovanie neetické? Podľa môjho názoru nie nevyhnutne. Nikto nespochybňuje prítomnosť novinárov alebo humanitárnych pracovníkov v konfliktných krajinách, napriek tomu tento druh príslušnosti nezaručuje rešpekt voči miestnej komunite. Nezaručuje ani to, že osoba neprichádza na Ukrajinu, aby uspokojila divácke inštinkty, túžbu po adrenalíne alebo márnivosť (nezabudnite, že selfie v nepriestrelnej veste a screenshot oznámenia o leteckom poplachu je musí sa nahrať). Takýto výlet môže turista absolvovať hlavou - najdôležitejšie je minimalizovať šancu, že sa stane príťažou pre miestnych obyvateľov.
