Ako posúvate rap k progresívnejším skladbám a zároveň neopúšťate svoje korene? Opýtajte sa Doechia - umelca, ktorý sa nemusí tváriť ako sexbomba alebo gangster, aby sa dostal na vrchol a v júli vystúpi v Gdyni. Jej tajná zbraň? Odzbrojenie poslucháčov neokázalou citlivosťou a sviežim vtipom.
This text has been auto-translated from Polish.
"Mám rád pix, mám rád drogy, mám rád peniaze, mám rád striptérky, mám rád, keď ma jebú, mám rád denné pitie, denné párty a Hollywood. Rád robím sračky v hollywoodskom štýle. Dash?
Asi by som si šňupol. Čo môžem povedať? Tá sračka funguje, cítim sa po nej dobre," rapuje Doechii v skladbe Denial Is A River.
Týchto pár veršov by mohlo naznačovať, že máme do činenia s ďalšou hviezdou, ktorá podľa pravidiel žánru v jeho najkomerčnejšej verzii musí poslucháčov presvedčiť, že vedie životný štýl založený na drogách, hustlingu a míňaní peňazí. Životný štýl, o ktorý sa môžu nanajvýš usilovať.
Nenechajte sa však tak ľahko oklamať alebo odradiť. Dvadsaťšesťročná speváčka pochádzajúca z kalifornskej Tampy (odtiaľ pochádza jej ďalšia prezývka "princezná z bažín") má taký pôvab, o akom sa mladej Leosi môže len snívať. Jej dôsledne nosené oblečenie značky Gucci v poslednom čase v žiadnom prípade nesvedčí o jej chudobe. Uvedený úryvok však končí vetou, ktorá vyrazí zuby z klasicky nemilosrdných a vysoko položených úst mainstreamového rapu.
"A moje sebavedomie je na najnižšej úrovni". - vyznáva sa sebareflexívna a sebatrýzniaca Doechii, ktorá pred časom ukončila svoje obdobie so stimulantmi. Za svoje vytriezvenie vďačí okrem iného aj tomu, že získala cenu Grammy za Alligator Bites Never Heal - najlepší rapový album uplynulého roku 2024. Alebo to aspoň povedala pri preberaní sošky, ktorú v tejto kategórii vytvorenej pred takmer 30 rokmi vyhrali ženy len dvakrát - Lauryn Hill a Cardi B.
Práve autorka hitu Bodak Yellow oznámila historický verdikt Národnej akadémie nahrávacích umení a vied, čím svojím spôsobom odovzdala korunu rapovej kráľovnej svojej mladšej kolegyni. Môžeme si však byť istí, že na scéne je miesto pre mnohé talentované a nekompromisné umelkyne, ktoré, ako pripomína Aaron Williams v knihe Upprox, "koniec koncov vždy rapovali - a ak si myslíte opak, jednoducho ste nepočúvali".
Doechii svojou nadmieru znechutenou nováčikovskou vytrvalosťou vyčleňuje viac priestoru pre množstvo podobne emancipovaných skvelých raperiek (Lola Brooke, Megan Thee Stallion, Rapsody, Doja Cat, Tierra Whack). Svoj prejav na vysokopostavenom, keďže na 67. ročníku udeľovania cien Grammy dominovali (nielen heterosexuálne) víťazky, venovala ďalšej generácii potenciálnych umelkýň, t. j. každému čiernemu dievčaťu, ktoré sa pozerá.
"Chcem vám povedať, že to dokážete. Všetko je možné. Nedovoľte, aby vám niekto vnucoval stereotypy, ktoré vám hovoria, že tu nemôžete byť, že máte príliš tmavú farbu pleti, že nie ste dosť inteligentné, príliš dramatické alebo príliš hlučné. Ste presne takí, akí musíte byť, aby ste boli presne tam, kde ste," - povedala.
Samozrejme, možno namietať, že rétorika "sky is the limit" zaváňa neoliberálnou falošnosťou. Keď však vezmeme do úvahy, s akou frekvenciou boli černošským ženám od detstva pristrihávané krídla, toto posolstvo už znie trochu inak.
Nie je to ani prázdna deklarácia. Či už náhodou vystupuje na galavečere, koncerte, v rozhlasovej šou Tiny Desk v NPR alebo v jednej z mnohých neskorých šou bielych frajerov, Doechii je počas svojich silných vystúpení hrdá na svoju kultúru. Nenecháva si vziať svoju identitu, hanbiť sa v prípade černochov kvôli vlasom alebo farbe pleti, ktoré biely šoubiznis núti zakrývať parochňami alebo po jednom zosvetľovať.
Pravdepodobne sa teraz oči niektorých z vás upriamia na Beyoncé. Speváčka, čerstvo ocenená Grammy za najlepší album roka, odvážne obnovuje country hudbu pre čiernych Američanov, ale zároveň je občas obviňovaná, že sa snaží vizuálne podobať prírodným blondínkam. Koľko je v tom rasizmu a koľko pravdy, sa asi nedá určiť.
Jedno je isté - Doechii patrí do tímu tých speváčok, ktoré na podobné poznámky jednoducho hovoria "fuck off", pretože nikomu nie je nič do toho, ako sa umelkyne alebo ženy vo všeobecnosti nosia. Dokazuje, že dievčatá a queers (sama otvorene hovorí o svojej bisexualite a obhajuje bisexualitu mužov, ktorá je mimoriadne citlivá na diskrimináciu aj v rámci LGBTQ+ komunity) nie bez problémov, ale čoraz sebavedomejšie vstupujú do sveta hudby, ktorý doteraz preferoval najmä dva (ako inak, rodovo rozdelené) typy ľudí: exaltovaných drsňákov a ponížené sexuálne pracovníčky.
Jaylah Ji'mya Hickmon - lebo to je Doechiino skutočné meno - sa vymyká z týchto vzorcov, nedrží sa posadnuto jedného dômyselne vybudovaného obrazu. Zároveň sa necíti byť nadradená ostatným. Nehrá sa na pick me girl, ako to často býva v prípade úspešných žien v prostrediach, ktoré sú stereotypne považované za mužské alebo v nich skutočne dominujú muži. V priamych veršoch, ktoré ukazujú, že sa dokáže zasmiať sama sebe, naznačuje ťažký boj, ktorý vedie proti požiadavkám zábavného priemyslu a nahrávacích spoločností.
Zároveň priznáva, že má z toho veľkú úzkosť prameniacu zo syndrómu podvodníka a všetkých okolností potenciálneho, či skôr už dosiahnutého úspechu. Možno by sa mala nazývať rapovou speváčkou, podobne ako Charlie XCX v popu? Koniec koncov, britská speváčka, tiež držiteľka ceny Grammy, mala veľmi podobné myšlienky o svojej nekompatibilite s okolím a neschopnosti zapadnúť do jednej zásuvky na minuloročnom oceňovanom albume brat.
Doechii tká podobný príbeh, ktorý síce nedokazuje jej deriváciu, ale možno ho čítať ako znamenie, že je konečne možné otvorene si priznať rozpory bytia dievčaťom. Zachováva si pritom imidžovú konzistenciu a pazúry na zmenu pravidiel šoubiznisovej hry.
Na albume Alligator... sa tak odvážna, nahá zraniteľnosť neustále vyvíja a scvrkáva smerom k drzosti vyjadrenej napríklad vo verši z albumu Stank Pú: "Močím na vás, kurvy, živé alebo mŕtve".
Doechiiho poslušnosť voči zavedeným cestám sa odmieta aj v rámci samotného rapu, pričom sa zdôrazňuje - ako v doslovnom odkaze na zlaté časy hip-hopu na východnom pobreží USA Boom Bap -, že "on je všetko", a preto sa nebojí miešať štýly. S R&B a popovými hitmi a spoluprácami, akú má za sebou napríklad s Katy Perry, na svojom novom oceňovanom albume Alligator Bites Never Heal na jednej strane vzdáva hold základom rapu vo veľmi surovej, "reálnej" atmosfére (je prekvapujúce, že takýto album v týchto končinách vôbec sedí náhodným turistom), ale nevyhýba sa ani experimentom s housom, jazzom či punkom. Komu by však v roku 2025 vadila žánrová čistota hudby?
Ako to už býva, nechýbajú kritici (tí samozvaní, nie tí, ktorí v tomto prípade píšu zväčša pochlebovačné recenzie), ktorí skúmajú, koľko je v Doechiovom rape skutočného (t. j. vlastne akého rapu?). Potom sú tu tí, ktorí jej úspech využívajú ako skvelú príležitosť postaviť ženy proti sebe v typickom mansplainingu (preto ma vôbec neteší, že Taylor Swift odišla z tohtoročných cien Grammy s prázdnymi rukami).
V internetových diskusiách o Alligator... som sa dočítal, že "takto by mal znieť ženský rap", nie (a tu vložte ďalšiu interpretku, ktorá nespĺňa osobné, hlavne mužské a nemožné kritériá). Neskrývam, že ma tieto treskúce miesta hudobných expertov veľmi tešia, pretože len dokazujú, že Doechii odviedla výbornú prácu. Ak vás svojou úprimnosťou a silou pera a pľúc nepovzbudí k objavovaniu čiernej hudby, neviem, či vás povzbudí niečo iné. Poľskí šťastlivci či skeptici si budú môcť vytvoriť názor už čoskoro. Pred pár dňami bolo oznámené, že Doechii vystúpi v júni v Gdyni.
