Uplynulý rok nezanechal žiadne ilúzie. Politickí činitelia a väčšina európskej verejnosti sa chcú zbaviť utečencov - bez ohľadu na následky a dokonca aj na úkor ľudských práv, na ktorých Európska únia vyrástla.
This text has been auto-translated from Polish.
V decembri 2024 zverejnila organizácia Human Rights Watch správu, v ktorej dospela k záveru, že Poľsko porušuje zákony na hranici s Bieloruskom. To samozrejme nie je prekvapujúce - k podobným záverom už predtým dospela okrem iných aj Amnesty International a vnútroštátne organizácie na ochranu práv.
"Nehumánne a nezákonné vyhosťovanie ľudí hľadajúcich bezpečie zo strany Poľska je v rozpore s jeho záväzkami vyplývajúcimi z vnútroštátneho práva a práva EÚ a so základmi humanizmu" - uviedla Lydia Gall, expertka HRW na Európu a Strednú Áziu. A zatiaľ čo ešte pred niekoľkými rokmi by sa takéto hodnotenie od uznávanej medzinárodnej organizácie mohlo stretnúť s ostrou reakciou orgánov EÚ, dnes sa prejavuje tichý súhlas.
Takmer súčasne so zverejnením správy HRW Európska komisia podporila nápad premiéra Donalda Tuska obmedziť právo žiadať o azylovú ochranu. Hoci sa tento súhlas týka len krajín na východnej hranici EÚ a len vo výnimočných situáciách, táto formulácia dáva vládcom značný priestor na interpretáciu.
Tusk navrhol takéto riešenie v polovici októbra na samite Európskej rady v Bruseli. Hlavy štátov vyjadrili nadšenie a závery stretnutia boli jednoznačné - Spoločenstvo nesmie dovoliť Rusku alebo Bielorusku zneužívať právo na azyl. A hoci sa ubezpečovalo, že "účinná ochrana" vonkajších hraníc Únie musí ísť ruka v ruke s dodržiavaním medzinárodného práva, ukazuje sa, že skutočnosť je úplne iná.
Migračný outsourcing
Kroky poľskej vlády znamenajú nový trend v európskej migračnej politike, rovnako ako plán premiérky Giorgie Meloniovej z krajne pravicovej talianskej strany Bratia. Jej vlajkový projekt návratu migrantov do talianskych prijímacích centier vybudovaných v Albánsku sa mal začať v októbri.
Centrá sú pripravené, ale súd v Ríme rozhodol, že nie je legálne posielať ľudí, ktorí chcú v Taliansku požiadať o medzinárodnú ochranu, do krajiny, ktorá nie je členom EÚ. Ide o to, že v albánskych centrách by azylové konanie trvalo oveľa kratšie ako bežným spôsobom.
Do Albánska by sa posielali len osoby z tzv. bezpečných krajín, ale Meloni za bezpečné považuje aj krajiny, ktoré takými v očiach Súdneho dvora EÚ nie sú. Súd v Ríme bol na to upozornený, keďže na zozname talianskeho premiéra sa nachádzali Egypt a Bangladéš.
Kým sa talianska vláda a súd nedohodnú, albánske centrá budú stáť prázdne (prvé dve skupiny migrantov, ktoré odišli do Albánska, boli v priebehu niekoľkých dní vrátené do Talianska). Vieme, že situácia sa nezmení ešte najmenej niekoľko mesiacov.
Vo vzduchu visia otázky - čo ak Meloni nájde spôsob, ako obnoviť svoj projekt? Stane sa outsourcing migrantov bežnou praxou krajín EÚ? Koniec koncov, podobné projekty sa už pokúsili presadiť vlády Spojeného kráľovstva a Dánska, ktoré uzavreli dohodu s Rwandou, kam by sa posielali žiadatelia o medzinárodnú ochranu.
Po prijatí žiadostí by sa utečenci natrvalo usadili v Rwande - to je rozdiel oproti Meloniho nápadu, podľa ktorého by tí, ktorým by bol udelený štatút utečenca, boli prevezení do Talianska - a tí, ktorým by ochrana nebola udelená, by boli deportovaní do krajín svojho pôvodu.
V prípade Spojeného kráľovstva, ktoré bolo oveľa bližšie k realizácii plánu ako Dánsko, sa do cesty postavil Najvyšší súd. V decembri 2023 rozhodol, že Rwanda nie je bezpečnou krajinou (aj keď tam neprebieha ozbrojený konflikt) a okrem toho nemožno zaručiť, že vláda v Kigali nepošle utečencov späť do ich domovských krajín, kde im hrozí nebezpečenstvo. Na druhej strane, dánsky plán sa zastavil už v štádiu plánovania a nakoniec sa od neho upustilo, keďže ho verejnosť kritizovala.
Napriek týmto neúspechom krajiny EÚ testujú ďalšie spôsoby obmedzenia nelegálnej migrácie. Najmä preto, že to požaduje čoraz viac občanov a občianok, a to aj na úkor ľudských práv, na ktorých vyrástla Európska únia.
Európa sa obracia doprava
V uplynulom roku vyhrali nacionalistické strany voľby okrem iného v Holandsku (Strana za slobodu, PVV) a Rakúsku (Slobodná strana Rakúska, FPÖ). Pravica si udržala moc v Taliansku a Maďarsku a vo východných spolkových krajinách Nemecka dosiahla prekvapivo dobré výsledky extrémne nacionalistická strana Alternatíva pre Nemecko (AfD). Každá z týchto víťazných strán sa dôrazne stavia proti migrácii.
Pravicoví populisti, ktorí tvrdia, že migrantov treba zastaviť za každú cenu, obratne mlčia o tom, že nelegálna migrácia do Európy sa už znížila o takmer 40 % do roku 2023. Mlčia aj o tom, že EÚ potrebuje zahraničných pracovníkov, bez ktorých sa národné ekonomiky v nasledujúcich desaťročiach nezaobídu. A tí nezriedka prichádzajú za prácou z tých istých krajín, z ktorých sa snažia obmedziť prisťahovalectvo.
Na jednej strane pravicové vlády vyvíjajú čoraz väčší tlak na migračnú politiku v celom Spoločenstve. Na druhej strane sa ľudia utekajúci pred vojnou, prenasledovaním, hladom alebo nedostatkom perspektív vo vlastnej krajine stali figúrkami v politickej hre Východ verzus Západ. Čoraz viac opatrení, ktoré porušujú ich práva, sa ospravedlňuje ako "hybridná vojna".
Tento argument použila nielen poľská, ale aj fínska vláda, ktorá sa ešte koncom roka 2023 rozhodla uzavrieť všetky hraničné priechody s Ruskom, čím výrazne obmedzila možnosť ľudí požiadať o ochranu.
"Od hybridného útoku, ktorý Bielorusko uskutočnilo v novembri 2021 proti Lotyšsku, Poľsku a Litve, všetci vieme, ako Putin a jeho spojenci inštrumentalizujú migrantov, aby otestovali našu obranu a pokúsili sa destabilizovať situáciu v týchto krajinách. Teraz sa Putin zameriava na Fínsko," - uviedla šéfka EK Ursula von der Leyenová, ktorá podporila rozhodnutie premiéra Petteriho Orpa z liberálno-konzervatívnej Národnej koalície.
Fínske obmedzenia však poskytujú určitý priestor pre žiadosti o azyl a v porovnaní s ostatnými členskými štátmi zostáva Fínsko - predsa len - liberálnejšie voči migrácii. To je v protiklade napríklad so spomínaným Holandskom, ktorého ministerka pre azyl Marjolein Faberová oznámila "najprísnejšiu migračnú politiku v histórii". Zároveň sa objavujú obavy, či čoraz prísnejšia politika štátov Únie nepovedie k jej rozpadu.
Hraničné hliadky
Otázky o budúcnosti EÚ ako hospodárskeho spoločenstva sa objavili po tom, ako Nemecko v septembri 2024 zaviedlo policajné kontroly na všetkých vonkajších hraniciach krajiny, čím de facto pozastavilo voľný pohyb v schengenskom priestore. Išlo o rozhodnutie šéfky nemeckého ministerstva vnútra Nancy Faeserovej, ktorá uviedla, že obmedzenie nelegálneho prisťahovalectva do krajiny je nevyhnutné na ochranu verejnosti pred "islamským terorom a závažnou trestnou činnosťou". Nariadenie bolo totiž zavedené po útoku nožom na festivale v Solingene. K zabitiu troch ľudí a zraneniu niekoľkých ďalších sa priznal 26-ročný Sýrčan.
Schengenské právo, hoci predpokladá voľný pohyb osôb a tovaru v rámci EÚ, umožňuje riešenia, aké uplatnilo Nemecko, ak sú opodstatnené z bezpečnostných dôvodov. Od roku 2015, teda od začiatku takzvanej migračnej krízy, túto možnosť využilo viacero krajín a opakovane predĺžilo čas kontroly o niekoľko mesiacov.
"Poslanci Európskeho parlamentu sa opakovane postavili proti častému obnovovaniu kontrol s odôvodnením, že to bráni voľnému pohybu osôb v rámci EÚ." - čítame na webovej stránke Európskeho parlamentu. V praxi sa ukázalo, že nemecké kontroly sú náhodné a nijako zvlášť neobmedzujú mobilitu Európanov a Európaniek, ale takýto dlhodobý stav by mohol narušiť integráciu trhu.
Európsky parlament preto v máji 2024 zaviedol obmedzenie: kontroly na vnútorných hraniciach nesmú trvať dlhšie ako tri roky. Napriek tomuto rozhodnutiu nemecké sprísnenie hraničných kontrol rozhnevalo susedné krajiny. Rakúsko napríklad oznámilo, že nebude prijímať cudzincov, ktorých Bundespolizei vráti späť.
Bez ohľadu na to, ako dlho budú hliadky strážiť hraničné priechody, vyhlásenia ministra Faesera sú symbolom zmeny. Svedčia o tom, ako ďaleko sa Nemecko vzdiali od politiky otvorených dverí kancelárky Angely Merkelovej - a o ceste, ktorou sa nemecká a európska migračná politika vydala v uplynulom desaťročí.
Kontroverzný pakt
Rozhodnutia o posilnení pevnosti Európa sa neprijímajú len v jednotlivých členských štátoch, ale aj na úrovni EÚ. Jednou z kľúčových udalostí bolo podpísanie Paktu o migrácii a azyle, ktorý v apríli 2024 široko kritizovali organizácie na ochranu práv.
Rokovania o konečnom návrhu trvali takmer desať rokov. Proti nemu sa postavilo najmä - ale nielen - Poľsko a Maďarsko, keďže pakt predpokladá solidaritu s krajinami, ktoré sú pod mimoriadnym "migračným tlakom". Nakoniec sa krajiny EÚ dohodli, pričom si ponechali možnosť výberu formy podpory - mohlo ísť o relokáciu žiadateľov o ochranu, finančnú pomoc alebo alternatívne solidárne opatrenia, predovšetkým operačnú podporu.
Keď rozhodovacie orgány nakoniec dospeli k dohode, Únia vytrubovala úspech. "Migračný systém bude spravodlivejší a silnejší a prinesie konkrétne výhody v praxi. Nové pravidlá zvýšia účinnosť európskeho azylového systému a prehĺbia solidaritu medzi členskými štátmi," uviedla Nicole de Moorová, belgická štátna tajomníčka pre azyl a migráciu.
V pakte sa okrem iného ustanovuje rozšírenie zásady "bezpečnej tretej krajiny", ktorá umožňuje urýchlené vyhostenie do domovskej krajiny. Práve toto ustanovenie s nadšením využila Giorgia Meloniová pri zriaďovaní centier v Albánsku.
Podľa viac ako 50 mimovládnych organizácií, ktoré podpísali spoločný odvolanie do EÚ, je pakt veľkým krokom späť z hľadiska ochrany ľudských práv. Poukazujú napríklad na rasové profilovanie osôb žiadajúcich o ochranu a rozvoj technológie sledovania. Poukazujú aj na svojvoľné uznávanie krajín pôvodu za bezpečné, čo môže migrantov a migrantky po návrate vystaviť ďalšiemu prenasledovaniu a nebezpečenstvu.
Súbežne s implementáciou paktu, na ktorú majú krajiny čas do roku 2026, EÚ podpisuje ďalšie dohody s krajinami ako Tunisko a Egypt (v roku 2024) a predtým s Tureckom, Marokom a Líbyou, odkiaľ ľudia v pohybe smerujú na starý kontinent. Predpoklad je v každom prípade rovnaký - autoritárski lídri dostávajú milióny eur na údajnú podporu sociálno-ekonomického rozvoja. Na oplátku majú zabrániť ľuďom dostať sa do Európy. Implicitne - za každú cenu.
Aká budúcnosť čaká Sýrčanov?
V roku 2022 Únia dôrazne ukázala, že vo svojej migračnej politike uplatňuje dvojaké štandardy. Keď v Stredozemnom mori zomreli ďalšie stovky ľudí a na poľsko-bieloruskej hranici boli hlásené prvé obete na životoch, milióny ľudí utekajúcich pred ruskou agresiou našli útočisko v krajinách Spoločenstva.
Ak nepočítame Ukrajincov, najväčšiu skupinu utečencov a utečeniek v Európe tvoria Sýrčania. Keď sa v decembri 2024 povstalci v priebehu niekoľkých dní zmocnili Damasku a donútili diktátora Bašára Asada k úteku, vedúci predstavitelia EÚ ani chvíľu neotáľali. Poľsko, Nemecko, Česká republika, Dánsko a Taliansko okamžite zastavili vybavovanie žiadostí o azyl od občanov tejto krajiny.
Hoci situácia v donedávna autoritárskom štáte je neistá a stále tam pretrváva obrovská humanitárna kríza, Rakúsko išlo ešte ďalej a pripravuje "program riadenej repatriácie a deportácie Sýrie". Hovorca Európskej komisie Stefan de Keersmaecker na to reagoval pripomienkou, že "každé rozhodnutie o azyle by sa malo prijímať individuálne, po preskúmaní žiadosti danej osoby".
V kontexte kontroverzného paktu o migrácii a dohôd s autoritárskymi štátmi sa Keersmaeckerove slová zdajú byť len PR trikom. Uplynulý rok nezanechal žiadne ilúzie o tom, že politickí činitelia aj väčšina európskej verejnosti sa chcú zbaviť Európy utečencov - bez ohľadu na dôsledky.
